Niečo z histórie (2)…

0

V roku 315, za jasného rána sa zhromažďovali starší kresťanskej cirkvi v cisárskom paláci. Prítomní boli aj bývalí kňazi boha slnka, ktorých Silvester prijal do kresťanskej cirkvi a očakávali svoje nádejné víťazstvo.

„Milý a verný Silvester,“ ozval sa cisár. „Dal som ťa zavolať, aby som ti oznámil radostnú správu. Chcem podporovať kresťanskú cirkev, preto som sa rozhodol urobiť ju štátnou. Pre vás to bude veľká výhoda, pretože pod mojou ochranou budete mať všetky výhody. Ale mám jednu podmienku, chcem aby kresťanská cirkev svätila spolu so sobotou aj deň slnka, prvý deň po sobote – nedeľu.“

„Milostivý cisár!…“

„Zadrž!…verný Silvester, hneď ti to vysvetlím: Mnohí novoprijatí členovia v kresťanskej cirkvi sú zvyknutí svätiť nedeľu. Naraz by im bolo ťažké zrieknúť sa svätenia nedele. Poraď sa so staršími a výsledok mi oznám!“

Silvester predniesol túto cisárovu podmienku pred staršími: „Milí bratia! Milostivý cisár ochraňuje našu cirkev, otcovsky sa o ňu stará, ba aj hmotne ju podporuje. Žiada nás len o malú vec, o akési prisvojenie ďalšieho dňa po sobote – o nedeľu, kedy náš Spasiteľ Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Myslím, že na počesť Jeho zmŕtvychvstania môžeme milostivému cisárovi ľahko vyhovieť.“

„Milí bratia v Pánovi!“, povedal Teofil. „Veľký cisár tejto ríše žiada, aby sme urobili ústupok, aby sme svätili okrem posväteného sobotného dňa aj prvý deň po sobote – deň slnka – nedeľu! Bratia! Máme právo zmeniť a rušiť Boží zákon? Stvoriteľ zeme prehlásil, keď vydal Boží zákon: Pamätaj na deň sobotného odpočinku, že ho máš svätiť! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu.  Siedmy deň je sobotný odpočinok pre Hospodina, tvojho Boha. Kto chce zmeniť Božiu vôľu? Kto sa opováži rušiť Boží zákon? Je niekto taký medzi nami? Lebo taký človek nemá ani úctu, ani lásku k Spasiteľovi! A že nám cisár ponúka štátnu ochranu? Kristovi vyznávači ju nepotrebujú! Oni majú svoju ochranu u Otca v nebesiach. Pán Ježiš jasne povedal: Čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu! Nemôžeme súhlasiť s tým, čo požaduje cisár od nás.

„Som mladým členom cirkvi“, povedal Klaudius, „ale dosť starým na to, aby som k slovám brata Teofila niečo povedal. Náš milostivý cisár, ktorý si kresťanstvo obľúbil, nemá v úmysle meniť Boží zákon. Nechce rušiť sobotu, len chce novým kresťanom umožniť svätiť nedeľu. Múdro to vyjadril brat  biskup Silvester, že svätením nedele oslávime len zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Ako cisárov dôverník a váš brat v Kristu prosím, aby sme hlasovali pre svätenie prvého dňa po sobote – pre nedeľu.“

„Bratia!“ zareagoval Teofil. „Pán Ježiš nikdy nežiadal, aby sme svätili jeho zmŕtvychvstanie. Ani apoštolovia nikdy nesvätili iný deň ako sobotu, ani my nič iné svätiť nebudeme. Nevnášajte do cirkvi  bludy a pohanstvo!“

„Bratia! Nedopúšťame sa žiadneho hriechu, lebo kresťania budú aj naďalej svätiť požehnaný a posvätený sobotný deň, len noví členovia kým sa stanú úplnými kresťanmi, nech svätia podľa starého zvyku nedeľu… Kto je pre svätenie nedele a spojenie cirkvi so štátom nech povstane, kto je proti, nech ostane sedieť.“

Tak bol osud pravej Kristovej cirkvi spečatený. Biskup Silvester sa dal ohlásiť u cisára a oznámil mu výsledok rozhodnutia, ktorý cisár uvítal s veľkou radosťou a Silvestrovi sľúbil všestrannú pomoc.

Kazateľ Teofil a niektorí verní Boží sluhovia, ktorí boli proti zavedeniu pohanstva – všade kázali a varovali pred bludmi. Verný Teofil často s plačom a na kolenách spomínal na posledné slová staručkého biskupa Melchiadesa…“ Mám tušenie, že sa za tým skrýva ľstivý útok proti Božej cirkvi. Mám akési podozrenie, že cisárov miláčik Klaudius, veľkňaz boha slnka, hrá s nami falošnú hru. A mám vážne obavy, aby sa náš brat Silvester nestal ich prvou korisťou…“

Jedného večera bol Teofil na svojom byte prepadnutý a zavraždený! Jeho mŕtve telo bolo hodené do rieky Tibérie. Dlho nik nevedel, kde sa stratil… Po tomto ukrutnom čine Klaudius navštívil biskupa Silvestra, aby mu odovzdal odkaz od milostivého cisára. Cisár bezpodmienečne trval na tom, aby sa sobota úplne prestala svätiť.

Biskup Silvester nechcel na to pristúpiť a až teraz si začal jasne uvedomovať tú skutočnosť, že zašiel príliš ďaleko. Ale už bolo neskoro! Cisárova moc postátnila cirkev a pohltila s ňou aj biskupa Silvestra. Bol vydaný zákon o svätení nedele… Bolo to v roku 321.

Niečo z histórie…(1.)

0

Za tichého večera, pred bitkou dňa 27.augusta r.312, odpočívali légie veľkého cisára Konštantína na bojovom poli na brehoch rieky Tibérie, keď sluha oznámil cisárovi Konštantínovi návštevu Klaudia, veľkňaza pohanského boha slnka Hélia.

„Milostivý cisár, vonku čaká veľkňaz Klaudius a chce s tebou hovoriť.“

„Nech vstúpi!“

„Cisár! Ži na veky!“

„Ó, buď vítaný – verný Klaudius! Aké správy mi nesieš o tých tvrdohlavých kresťanoch?“

„Milostivý cisár! Ako som predpokladal, kresťania sa nedajú zlomiť ničím. Ani ostré zuby divej zvery, ani polievanie horiacou smolou, ani najkrutejšie mučenie ich nedonúti, aby zradili Galilejského Ježiša.“

„Radostnú správu si mi nedoniesol. Ale čo chceš ty podniknúť na oslavu boha slnka Hélia ako jeho veľkňaz?“

„Preto som prišiel, slávny cisár, aby som ti oznámil svoj plán. Kresťanov nezlomíme žiadnym násilím, ale ich môžeme zlomiť ľsťou. Poznám jedného ich kazateľa menom Silvester. Je to človek veľmi ctený a vážený. Ale pritom nie je taký prezieravý, ako starý kresťanský biskup Melchiades… A Silvester je veľmi ctižiadostivý.“

„Ešte vždy neviem čo chceš urobiť?!“

„Keby Melchiades zomrel a keby sa Silvester stal biskupom, ľahko ho prehovorím k ústupkom a konečne urobíme s kresťanstvom to, čo bude prospešné pre tvoju ríšu.“

A tak sa začal veľký boj proti sobote. Veľkňaz boha slnka Hélia, Klaudius a cisár Konštantín urobili plán, že sa naoko stanú kresťanmi a potom začnú boj proti Božiemu zákonu.

————————————————————————————————————————-

Teofil a Melchiades

„Milý brat biskup Melchiades! Počul si, že náš cisár sa rozhodol pokrstiť a stať sa kresťanom?“

„Tú radostnú správu som počul a bol som Bohu vďačný, keby to myslel úprimne. Ale mám tušenie, že sa za tým skrýva ľstivý útok proti Božej cirkvi. Mám akési podozrenie, že tento cisárov miláčik Klaudius, veľkňaz boha slnka, hrá s nami falošnú hru. A mám vážne obavy aby náš brat Silvester sa nestal ich prvou korisťou.“

„Brat biskup, vidíš všetko čierne…ale ja som veľmi šťastný, že sa cisár chce stať kresťanom. To znamená koniec všetkému prenasledovaniu.“

Písal sa rok 314. Pomaly, ale isto, ako zvitok pergamenu začal sa rozvíjať plán, na ktorom sa pred dvoma rokmi dohovorili cisár Konštantín a veľkňaz boha slnka Klaudius. Od tých čias sa mnoho vecí zmenilo, zdanlivo k dobrému. Prestalo prenasledovanie kresťanov a cisár sa stal ich veľkým priateľom. Veľkňaz Klaudius s celým pohanským kňazstvom sa dal pokrstiť, ale v ich srdciach aj naďalej vládol pohanský boh Helios.

Staručký biskup Melchiades v tom čase ťažko ochorel a tým viac na neho doliehala starosť ako zachovať čistotu učenia v cirkvi.

„Milý Teofil, vidí sa mi, že Pán života aj smrti uznal za dobré  odvolať ma na dočasný spánok smrti. Moja úloha aj môj život sa končí. Pánovi som verne, zo všetkých síl, slúžil, len jediná vec zarmucuje môj odchod z tejto zeme, a to starosť a obava o cirkev Pánovu. Mám tušenie, že nezostane neporušená, akú nám ju zanechal náš Pán a Spasiteľ. Prosím ťa, Teofil, buď na stráži! Ničím sa nedaj zastrašiť! Hovoril som starším zboru, aby si ty bol mojím nástupcom, ale cisár a Klaudius získali väčšiu časť zboru, aby hlasovali pre brata Silvestra.“

„Netúžim po vedúcom mieste v cirkvi. Ale chcem s pomocou Božou ostať verný nášmu Spasiteľovi a Jeho učeniu. Sľubujem ti, že som ochotný aj život položiť pre Božie záujmy. Predpokladajme, že Silvester bude tvojim verným nástupcom.“

Dávny príbeh…

0

Je to dávny príbeh, ktorý vám chcem vyrozprávať:
Blízko malého pobrežného mesta v južnom Francúzku odpočíva skupina starých rímskych vojakov po namáhavom, ale víťaznom boji. Ohne šľahajú svojimi lenivými jazykmi do čierneho priestoru mrazivej noci. Okrem strážcov sa každý baví. Okolo jedného z ohňov sedí niekoľko vojakov a ticho sa rozprávajú, akoby sa báli, že hlasným rozhovorom zničia to, čo minulý deň tak ťažko vybojovali. O niekoľko metrov ďalej hrá iná skupina hlučne rozjarených vojakov hrubé vojenské hry.. A ostatní….. spia. Veliteľ zamyslene obchádza tábor a hlboko uvažuje.
Z tichého premýšľania ho náhle vyrušil ostrý zvuk strážnej trúbky. Okamžite pribehne do stredu tábora a niekoľkými krátkymi povelmi zhromaždí celú jednotku. Pred nimi sa na koni objavil cisársky posol. Salutuje… a podáva veliteľovi posolstvo. Veliteľ potichu číta…jeho pokojná tvár sa náhle skriví…pohľad schádza pomaly do zeme. Potom číta ešte raz:
„Rozkaz cisára: Pri príchode posla sa zhromaždí celé mužstvo. Uprostred tábora bude zriadený oltár a každý vojak prejde okolo oltára a vyleje naň čašu vína ako obeť rímskemu cisárovi. Prikazujem, aby všetci, ktorí budú váhať týmto spôsobom preukázať cisárovi česť, boli ihneď vyhodení na more.“
Nastalo ticho. Hlboké ticho.
„Akú odpoveď pošle veliteľ cisárovi?“, zvolal po chvíli posol tvrdým a studeným hlasom. Veliteľ bol rozčúlený. Pochopil pôvod tohto rozkazu. Cisár sa už tiež dozvedel, že v rímskej légii slúžia kresťania a tí sa predsa neklaňajú bohom Ríma, ale uctievajú svojho Boha.
„Akú odpoveď pošle veliteľ cisárovi?“
Napriek vnútornému zúfalstvu pevným hlasom odpovedal: „Odkážte cisárovi, že rímska légia vždy poslúcha!“
S tvárami, odrážajúcimi napätie, zniesli vojaci na jednu hromadu hrubé neotesané kamene. Potom bol daný rozkaz naplniť čašu vínom. Vojaci, jeden po druhom, prichádzajú k oltáru. Jeden leje víno na oltár, druhý robí to isté…tretí…štvrtý…piaty – váha…a leje víno na zem. Ozývajú sa výkriky, hlasy zloby aj sústrasti, prekvapenia aj odsúdenia.
Muž je okamžite ostrým povelom odvelený mimo nastúpenú jednotku. Prichádza ďalší a ďalší…. 100 mužov prešlo. Z jednej skupiny vyšli, ale na druhej strane oltára už spolu nestáli. Stáli oddelene v dvoch, takmer rovnako veľkých skupinách.
60 vojakov uctilo predpísaným spôsobom cisára, 40 odhodlane odmietlo.
Bolo po všetkom. Ťažké a tiesnivé bolo ticho nad táborom.
Veliteľ so silným pohnutím, aké jeho vojenské vnútro ešte nepoznalo, pristúpil k tým 40 vojakom.
Veď predsa od nich až tak veľa nežiadal….pár kvapiek na oltár….veď sa pritom nemuseli zriecť svojho Boha. Prečo tak malicherne riskovali?
Ale oni stáli bez bázne a strachu, stáli pevne..odhodlane!
Ešte v tú noc museli odovzdať svoju uniformu, a boli vyhnaní na zamrznuté more.
Tábor sa síce upokojil, ale nikto nespal. Mnohé stany boli prázdne, mnohí stratili svojich priateľov. Všetci mysleli na tých štyridsiatich, tam na tom zamrznutom mori.
Veliteľ vyšiel na breh a napínal zrak aj sluch. V diaľke videl temný bod…to budú asi moji vojaci. Dokonca zaznel aj spev, prerývaný nápormi mrazivého vetra:

Štyridsať tvojich verných sluhov Pane,
Bojuje nech stane sa čo stane.
Prosia teraz, mocný Bože o pomoc tvoju,
O korunu nevädnúcu víťaznú.

Náhle spev ustal… Vo svetle dohasínajúcich ohňov bolo vidieť blížiacu sa tmavú postavu. Neďaleko ohňa sa potkla a spadla.
„Zbabelec…neobstál…“ Veliteľom zmietajú podivné myšlienky. Stojí na pobreží pevný a nepohnutý.
Náhle sa všetci vojaci zachveli. Veliteľ zhodil plášť, uniformu a než mu mohol kto zabrániť zmizol v tme. Vojaci stoja vystrašene a strnulo hľadia do tmy.

Ráno bolo na ľade nájdených 40 mužov, ktorí nezradili svojho Boha aj keď museli položiť svoj život.
BOH IM ZA TO STÁL.
Ich najsilnejšou zbraňou bola viera v Boha.

Delfínia láska

0

„Ani mnohé vody nemôžu uhasiť lásku, a rieky jej nezatopia.“ Pieseň Šalamúnova 8,7

Bolo by možno ťažké dať delfínovi IQ test, ale veterinárni experti tvrdia, že správanie delfína naznačuje, že je jedným z najinteligentnejších tvorov na Zemi. Dokáže vymýšľať hry, riešiť problémy, a zdá sa, že dokonca prejavuje emócie. Jeden mladý delfín, pomenovaný Algae, si doberal iné ryby tak, že ich vnadil na kusy sépie a vždy v poslednej minúte v rýchlosti zmizol. Inokedy zaniesol pierko k jednej vodnej tryske, pustil ho do nej a sledoval, ako odletí v prúde vody. Jedna blízka samička vylepšila túto hru tak, že uvoľnila pierko vedľa trysky, nie v nej, čím získala čas, aby sa trochu vzdialila a čakala na pierko, ktoré prúd vystriekol k nej. Dva delfíny sa zasa pokúšali dostať murénu zo skalnej pukliny. Jeden delfín odplával a vrátil sa s mŕtvou ropušnicou obyčajnou. Pomocou ostrých tŕňov na jej chrbte poštuchávali murénu, a nakoniec ju donútili, aby vyšla z pukliny. Murénu potom chytili a pustili až uprostred nádrže, kde sa z nej snažili urobiť spoluhráča. Hovorí sa, že delfíny vyjadrujú radosť, strach i smútok. V jednom morskom akváriu boli na tri týždne od seba odlúčené dva delfíny – samce, ktoré boli na seba navyknuté. Keď ich potom opäť dali dokopy, celé dni boli nerozlučne spolu, plávali spolu bok po boku, vyskakovali z vody a úplne ignorovali ostatných spoluhráčov. Iný samec odmietal jesť, keď zomrela jeho partnerka. Točil jej telom, ustavične pískal, a napokon zomrel od žiaľu. Pripúšťate, že zomrel na zlomené srdce? Zdá sa, že Pán Boh vložil lásku aj do niektorých živočíchov – možno do viacerých, než si uvedomujeme. Pán Boh má toľko lásky, že chce, aby ju mal každý. A táto láska – skutočná pravá láska, je silnejšia než čokoľvek iné. V Piesni Šalamúnovej 8,6 je napísané, že láska je silná ako smrť. Keď pomyslíme na to, čo bol Ježiš ochotný pre nás urobiť – ísť na kríž – môžeme povedať, že táto láska je skutočne silnejšia než smrť.

Tučniaky okaté

0

„….nám je užitočné, aby zomrel jeden človek za ľud, a nie aby zahynul celý národ.“ Ján 11,50

Tučniaky sú čierno-biele vtáky, ktoré žijú na južnej pologuli a vykračujú tak, že vyzerajú ako muži vo frakoch. Po zemi sa vlečú pomaly, i keď v prípade nebezpečenstva dokážu vyskočiť na skaly veľmi rýchlo. Vďaka svojim aerodynamickým telám a plutvám tučniaky plávajú vo vode veľmi ľahko. Tučniaky okaté, ktoré merajú asi 45 centimetrov, žijú v Antarktíde. Samce zbierajú okruhliaky a darujú ich samičkám, ktoré z nich stavajú hniezdo. Keďže v tejto oblasti je ťažké nájsť vhodné okruhliaky, vtáky sa ustavične pokúšajú ukradnúť kamene jeden druhému. Tento zvyk si veľmi ľahko osvoja, pretože tučniaky hniezdia v kolóniách, aby lepšie chránili svoje mláďatá pred dravcami. Uvádza sa, že keď tučniaky okaté vyrastú, čo sa odohráva na zemi, vracajú sa späť do mora ako celá skupina. Keď prídu na okraj ľadovca, chcú zoskočiť do vody a loviť potravu, ale zdráhajú sa , pretože tam môže byť tuleň leopardí, ktorý čaká, kým jeho korisť neskočí do vody. Tieto zvieratá sú hlavnými nepriateľmi tučniakov okatých a predstavujú trvalé nebezpečenstvo. Podľa správ pozorovateľov, keď tučniaky okaté dôjdu na okraj ľadovca, tlačia sa a postrkujú, kým jeden z nich nepadne do vody. Potom všetky čakajú. Ak sa postrčený tučniak nevynorí, ostatné vedia, že pod hladinou číha tuleň leopardí, a nevstupujú do vody. Ak vyjde na pevninu, znamená to, že voda je bezpečná a všetky sa do nej vrhnú. Tučniak, ktorý skočil do vody ako prvý, v podstate riskoval svoj život za ostatných. Aj keď je pochybné, či tučniaky si také veci uvedomujú, my by sme určite mali. Tučniak, ktorý zomiera, aby zachránil ostatných, predstavuje dobrý príklad toho, čo Ježiš urobil pre teba a pre mňa.

Burina nie je vždy burina

0

„Nesúďte podľa zovňajška, ale súďte spravodlivý súd!“ Ján 7,24
Jedno veľké mesto v Spojených štátoch má zákon, podľa ktorého je v istých exkluzívnych častiach mesta zakázané nechať narásť burinu do výšky viac než 30 centimetrov. V takejto exkluzívnej časti žil istý významný právnik, ktorý obľuboval divé rastliny (poľné kvety). Časť svojej veľkej záhrady nechal voľne rásť. Jeho projekt bol úspešný a čoskoro vypestoval niečo, čo pre neho bola rozkošná zbierka poľných kvetov a prirodzených porastov, ktorá oplývala hojnosťou. Rastliny nepotrebovali zavlažovanie, ani sa nemuseli hnojiť, pretože týmto druhom sa v tejto časti krajiny darilo veľmi dobre. V tomto meste však pôsobil burinný inšpektor, ktorý v právnikovej záhrade nevidel nič iné, len burinu. Povedal, že tieto rastliny sú neprístojné a rastú do výšky viac než 30 centimetrov, a tak dal predvolať pestovateľa divých rastlín pred súd a obvinil ho z porušovania zákona. Právnik uvítal súdne pojednávanie a obhajoval sa. Poukázal, že to, čo burinný inšpektor nazval burinou, bola v podstate zlatobyľ, glejovka americká, divé slnečnice, ovos hluchý a cirok alpský. Ďalej uviedol, že aj keď niekto nazýva tieto rastliny burinou, v skutočnosti sú veľmi hodnotné a hodné ochrany. Založil na svojom pozemku prírodný park – rezerváciu voľne žijúcich rastlín. Porota vydala rozhodnutie, že človek, ktorý obľuboval divé rastliny, nie je vinný z porušovania zákona. Zákon, podľa ktorého bol súdený nebol dokonalý, pretože nedefinoval podmienky dostatočne. Boží zákon je dokonalý. Avšak aj tak musíme byť opatrní, aby sme neposudzovali mylne pohnútky iných ľudí. Táto časť Ježišovej argumentácie je v našom dnešnom texte. On hovorí: „Pozrite sa pod povrch. Snažte sa posudzovať veci spravodlivo podľa toho, čo je v srdci.“ Keby sa to vždy tak robilo, spravodlivosť by dostala viac zadosťučinenia.

Dôležitá nákaza

0

Spoločnosť miluje hundranie. Ak sa niekto začne sťažovať, o chvíľu to robia všetci okolo. Existuje však vírus, ktorý je oveľa nákazlivejší ako hundranie. Je to radosť. Môže sa šíriť veľmi rýchlo a nakaziť pritom celé skupiny ľudí naraz. Jeho vedľajším účinkom je smiech, objatie alebo šťastie. Na rozdiel od iných nákaz, napr. týfusu, zárodok radosti nemá tichých nositeľov. Nemôžeš byť jeho nositeľom bez toho, aby si sa ním sám nenakazil. A, našťastie, neexistuje naň liek. Veď na čom by aj bol. Nikto z nás predsa nechce byť liečený z radosti. Zárodok radosti ničí podráždenosť, hnev a hrubosť a pomáha nainfikovanej osobe stať sa voči nim imúnnou. Ak potrebuješ úsmev, objatie a smiech, nájdi si človeka, ktorý je práve nainfikovaný vírusom radosti. Ak vidíš niekoho bez úsmevu, daruj mu ty svoj úsmev.

„Radostné srdce napomáha uzdraveniu, no skľúčený duch vysušuje kosti.“ ( Prísl. 17, 22)

Hľadám si prácu

0

Rada by som bola domácim učiteľom, vychovávateľom a radcom v tvojej rodine. Pracovať budem celý rok, nežiadam ani jeden deň dovolenky. Pri práci mi nebude chýbať humor. Nepijem a nefajčím. Nebudem si od teba požičiavať šaty a nežiadam si mať plnú chladničku. Vstávať budem tak skoro ako domáca pani, ktorá sa o všetko stará a hore budem dovtedy, kým si to budeš priať. Pomôžem ti vyriešiť akýkoľvek problém. Môžeš byť spokojný, ani jedna tvoja otázka nezostane nezodpovedaná. Odpoviem ti aj na všetky životne dôležité otázky, počnúc prvou: „Odkiaľ sme prišli?“ až po poslednú: „Kam spejeme?“ Poradím ti v dôležitých rozhodnutiach. Poskytnem ti informácie, ktoré potrebuješ v zamestnaní aj vo svojej rodine. Dozvieš sa odo mňa všetko, čo ťa bude zaujímať. Skrátka, postarám sa o to, aby si bol úspešný ty i tvoja rodina. Som tvoja Biblia. Prijmeš ma do zamestnania?

„Celé Písmo je inšpirované Bohom: vyučuje, usvedčuje z hriechu, ukazuje, ako začať nový život, vychováva k spravodlivosti, aby tak Boží človek bol dokonale pripravený konať vždy dobro.“ (2 Tim. 3,16-17)

Zasadanie „temného“ parlamentu 3.

0

V zbore boli dve dievčatá, ktoré mali na starosti vyučovanie detí v biblickej škôlke. Veľmi som sa obával, aby tieto devy svojim úprimným životom neobrátili neverných rodičov ku Kristovi. Neodkladne som poslal do susednej dediny ku dvom bohatým mládencom odkaz, aby požiadali tieto dievčatá o ruku. Ony sa síce vzpierali, že nemôžu ťahať jarmo s neveriacimi, ale ja som našepkával ich rodičom, akú len budú mať ich dcéry šťastnú a bohatú budúcnosť. Rodičia tomu rýchlo a ochotne uverili, vystrojili svadbu aj napriek odporu dcér. No nespísali dopredu zmluvu, len ústne im muži sľúbili, že budú môcť chodiť do zhromaždenia…no sľub nesplnili. Skoro po svadbe bol zákaz zhromaždeniu a mladé ženy chradli tak, že aj mne ich bolo nakoniec ľúto. Keď sa mi to pri tých dievčatách tak dobre podarilo, začal som obchádzať mládencov a maľovať im peknú budúcnosť, len nech sa dobre oženia. Obe dievčatá som im dával za príklad. Dvaja z týchto mládencov ma poslúchli, šli do susednej dediny a priviedli si odtiaľ ženy. Takto bola mládež prúdom nesená na širokú cestu. Teraz som sa vybral za staršími.

Sused robil nový plot v záhrade a ja som mu našepkal, aby si ho urobil rovno, že ten jeho sused nebude o tom nič vedieť. Poslúchol ma. Keď bol plot hotový prišiel som navštíviť suseda a povedal som mu, že jeho sused vošiel s plotom ďalej, do jeho záhrady. Nedal sa dvakrát prosiť, šiel ku susedovi, začala sa hádka a nakoniec aj súdny spor. Obe strany platili veľké súdne poplatky. Od tej doby sa jeden na druhého hnevajú a oboch mám pevne vo svojich rukách..

Raz som navštívil tetu K. Tá bola stále šťastná, aj vo svojej chudobe. Vravela, že jej Kráľ svetlosti bol stále chudobný. Upozornil som ju, že tie bohaté gazdinky si ju vôbec nevšímajú, pretože sú veľmi hrdé. Ani vo sne ma nenapadlo, že mi hneď uverí a vyhlási, že ona si bude sama doma čítať Bibliu a do zhromaždenia – medzi tie domýšľavé a pyšné – nemusí chodiť. A skutočne prestala chodiť. Tých bohatých som sa zase snažil doma zamestnať, aby nemali čas ísť do zboru. Niekedy sa niečo spálilo na peci, alebo sa niečo pokazilo, či súrne bolo treba niečo dokončiť. Kým to všetko urobili, bolo po zhromaždení. Sám seba som chválil ako dobre mi to šlo.

Medzitým pani kazateľová napísala manželovi druhý list. Škoda, nevedel som o tom, až keď už bol odoslaný. Písala mu o pomeroch v zbore, aké je to tu všetko smutné. Myslel som si, že teraz kazateľ určite príde. A nemýlil som sa. Veľmi mu záležalo na zborovom poriadku. Ja som sa medzitým snažil pani kazateľovej veľa narozprávať o tom, že jej muž ju už nemá rád, keď na prvý list nedošiel domov, že viac si váži zbor, ako ju. Tešil som sa, ako ho privíta výčitkami. Tu trpaslík stíchol, ako by už skončil so svojim rozprávaním.

„Patríš do prvej triedy a určite dostaneš vyznamenanie.“ Lucifer sa zdvihol a pripol veľkú zlatú medailu s veľkým plamenným odznakom na jeho prsia.

„Znovu pôjdeš do dediny, aby si vo svojej práci pokračoval.“

„Prosím, pán Lucifer, pošlite tam druhého,“ – začal prosiť trpaslík, „ja sa radšej vzdám vyznamenania a pôjdem kamkoľvek, len nie tam.“

„Prečo nechceš ísť? Ty sa tam najlepšie hodíš. Snáď si nepoľavil vo svojich povinnostiach?“

„To nie, ale, ale…musím povedať, že som šiel oproti kazateľovi, aby som si ho obzrel skôr ako príde domov. Keď som ho uvidel, musím povedať, že som o ňom veľmi málo vedel. Je to muž, ktorý sa veľmi podobá svojmu Kráľovi svetla. Jeho pohľad som nemohol zniesť. Vôkol neho bola silná stráž anjelov. Ako len k nemu pristúpiť? Zďaleka som ho sledoval, bol som zvedavý, ako ho privíta jeho žena… Keď sa objavil vo dverách, žena mu vyšla oproti, on ju objal a ona v tom momente zabudla na to, čo si naňho pripravila. Keď ju milo odprosil, že nemohol skôr prísť kvôli práci pre Spasiteľa, pustila sa do plaču a vyznala svoju hlúposť. Prosila, aby jej odpustil, že v tom prvom liste mu klamala. Hneval som sa sám na seba, keď som videl ako sa všetko rúca. V kazateľovom dome sa všetko vrátilo do starých koľají. Obaja sa sprotivili zlému, odovzdali sa Kráľovi svetla a ja som na vlastné oči videl, ako kazateľ s plačom napomínal veriacich, aby činili pokánie a navrátili sa zo svojho poblúdenia. Veriaci ešte v ten večer činili pokánie, iba niektorí boli takí, že sa zatvrdili a hovorili: „Nech každý robí to, čo uzná za dobré, lebo každý pozná najlepšie svoje pomery. Veď sa treba starať len o svoju rodinu, o svoje deti, ….“ Po zhromaždení zdržal kazateľ staršieho zboru a vyzýval ho, aby sa spojili na modlitbách, čo mu on aj sľúbil. Sám kazateľ sa postil a celé noci trávil na modlitbách, tak ako jeho kráľ Ježiš. Preto sa Kristus priklonil k nemu a začal ma premáhať a víťaziť nado mnou. Ja som bol celkom rád, že sa už skončil rok a že sa môžem vrátiť späť.

Lucifer krútil hlavou a mrzuto prehovoril: „Čakal som lepší koniec, keďže začiatok bol taký skvelý. Nesmieme však strácať nádej. Musíme toho muža dostať na lep. Tí ostatní už pôjdu za ním. Dostaneš ešte ďalších siedmych démonov na pomoc a snažte sa, aby ste moje rozkazy vyplnili a dedinu K celú pre mňa podmanili. Nezabúdajte, že už mám iba krátky čas na prácu. Až raz si národy sveta podmaní Kráľ svetlosti, skončí sa naša vláda. Preto smelo a vytrvalo vpred!“

V tom hlas z ampliónu volá cestujúcich na tretiu koľaj,… vyskočil som zo svojej stoličky a bežal na nástupište. Sadol som si do vlaku a modlil som sa za kazateľa XY, aby mu bol Kráľ svetla milostivý a pomáhal mu bojovať a premáhať moc temnosti. Pochopil som hĺbku slov môjho Spasiteľa. Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia!

 

Zasadanie „temného“ parlamentu (2)

0

Uprostred dediny majú postavenú svoju modlitebňu. Už dávno som sa chcel do nej pozrieť, ale obával som sa. Raz som sa obšmietal pri dverách modlitebne, keď sa objavilo dievča, ktoré som naviedol, aby si dnes vzala na ruku náramok, na krk retiazku a na prst prsteň. K tej som sa smelo pripojil, očakávajúc, že mi bude aj naďalej slúžiť. Keď sme spolu vchádzali dnu, rozkázal som jej aby si sadla na kraj lavice, aby ju muži mohli dobre vidieť. Spravila to. Lavice boli všetky obsadené. Udivilo ma, koľko ľudí chodí do zhromaždenia, a krčma pritom zíva prázdnotou. Dievčaťu som poradil, aby pri speve hrdo sedelo a ústa malo zatvorené. Potom som prišiel k jednému mládencovi a upozornil som ho na ňu. Ten drgol do druhého, ten zase do ďalšieho a za chvíľu bolo počuť šuškanie a smiech. Mužovi, ktorý zastupoval kazateľa došla trpezlivosť a upozornil ich, že táto miestnosť nie je na smiech. Kto sa chce smiať, nech ide von. Týmto výrokom upozornil tých, ktorí sedeli vpredu a o ničom nevedeli, aby sa začali obzerať a zisťovať čo sa deje. Všetci sa potom rozchádzali mrzutí, znechutení, len ja trpaslík démon, som bol šťastný a spokojný s dopoludňajším zhromaždením. Poobede som navštívil jedného chlapca, ktorý pravidelne chodil aj na popoludňajšie biblické hodiny. Našepkal som mu, aby radšej šiel do prírody, veď aj tam je pekne. Tým dodal chuť aj iným chlapcom a dievčatám, a tak sa tam všetci dobre bavili až do neskorého večera. Darmo na nich čakali učitelia biblických hodín, tí ostali v zbore sami. S mládežou mi to už išlo a tak som sa vybral za ženami, aby mi neutiekli.
Na ulici stála mladá žena, ktorej muž pracoval v cudzine. Túto som zavolal a poslal do zhromaždenia pre ženy. A ona šla. Toto zhromaždenie viedla kazateľova manželka a vyzývala k poslušnosti Bohu, ku pokániu, ku obráteniu… Niektoré ženy si aj poplakali a začali sa modliť. Mne bolo tak zle, že najradšej by som utiekol, ale včas som sa spamätal a pomohol svojej priateľke, aby sa tiež pomodlila a to tak umelecky, aby to bolo pod mojou réžiou. Ženy sa domnievali, že aj ona činila pokánie a volali ju sestrou. Nezistili, koho medzi seba prijali. Rozišli sa s vedomím, že toho veľa vykonali, a zatiaľ si podpílili pod sebou konár.
Večer bolo zase evanjelizačné zhromaždenie. Miestnosť bola preplnená a ja trpaslík som sedel tichúčko v domnení, že som už vykonal dosť. Po skončení zhromaždenia dirigent oznámil, aby mládež ostala cvičiť spev. To bude niečo pre mňa, pomyslel som si, a zdržal tú mladú ženu, aby tiež ostala cvičiť spev. Dirigent začal cvičiť. Nie veľmi dobre sa mu darilo, lebo ja som navádzal ostatných, aby robili hluk. Slečna Darinka, dcéra chudobnej vdovy, bola zvlášť živá. Dirigent ju trikrát upozornil, aby bola ticho a pritom sa zakaždým na ňu milo usmial. Upozornil som na to moju susedku a zašepkal som jej: „Títo dvaja sa určite majú radi!“ Ona tomu uverila a ešte toho večera zašla za manželkou dirigenta a povedala jej, ako sa jej manžel blažene usmieval na slečnu Darinku. Od tejto chvíle som mal pani dirigentovú na uzde. Urobila všetko, čo som jej rozkázal. Keď sa manžel vrátil, dostal takú „hubovú“ polievku, že takmer celú noc nespal. Od tej doby nastal v ich domácnosti nepokoj a trvá až dodnes. Napriek tomu, že on sa snaží ostať v úprimnosti, jeho žena uverí každej maličkosti a žiarli. Potom sa rozčúli a tak „podpáli“ nový hriech.
„To si tomu teda dal!“ uznanlivo sa ozval jeden z démonov.
„Rozprávaj však ďalej!“ povzbudil ho Lucifer. Trpaslík pokračoval:
Tú moju priateľku, ktorú som si veľmi obľúbil, som nahovoril, aby navštívila aj pani kazateľovú. Keď sme k nej prišli, usilovne pracovala. Bola obklopená deťmi a práve ich učila spievať o Kráľovi svetlosti. Mal som obavy ako pochodíme, dodal som si však odvahy, mysliac si, že práve to je moja povinnosť – zvádzať. Kazateľova manželka privítala moju priateľku a ponúkla jej stoličku. Zároveň sa spýtala, čo ju k nim privádza.
„Prišla som vám poďakovať za tie krásne slová, ktoré ste včera na stretnutí žien povedala. Veľmi ma tie slová dojali a rada by som sa odovzdala Ježišovi.“
„To je pekné, len aby ste to nebrala povrchne. Viete, Pán Ježiš povedal: Kto sám seba nezaprie a nezriekne sa všetkého, čo ho oddeľuje odo mňa, nemôže byť mojim učeníkom.“
„To, čo hovorím, myslím vážne. Všetko, na čo som rada míňala peniaze, ozdoby a módne výstrelky predám, a budem sa správať už len slušne!“
„Hlavnou a prvoradou vecou je určite zmenené srdce, ktoré zmení sám Pán, keď sa mu odovzdáme. Ostatné sa dostaví samo.“
„Neviem, čo na to povie môj muž.“
„Čo by asi tak povedal; bude rád, keď uvidí, že má ženu, ktorá sa chráni zlého. Už vám niečo z tej cudziny písal?“
„Počula som, že si tam našiel inú ženu. Ale nikomu to prosím nehovorte. Ja sa tomu ani nedivím…v dnešnej dobe je svet veľmi skazený…a k tomu mladý a zdravý človek. Telesné žiadosti privedú človeka rýchlo k nevere. Často som myslela aj na vášho manžela. Tiež je zdravý, mladý, či si tam tiež nejakú nenašiel.“
Ja, trpaslík, som priskočil ku kazateľovej manželke a pošepkal jej: „To je celkom možné, veď keď je doma, písací stolík či knihy sú mu milšie.“ No kazateľova manželka zvolala: „Pochybujem, môj muž je predsa veriaci človek a kazateľ Božieho slova.“
Medzitým, ako sa rozprávali, prišli deti do kuchyne a prevrátili vedro s vodou. Pani kazateľová odišla robiť poriadok a ja som poslal svoj nástroj domov. No ja, trpaslík, som ostal.
V tú noc pani kazateľová nespala. Dal som si na tom záležať, aby som ju presvedčil, že jej manžel jej tam môže byť neverný. Pripomínal som jej Samsona, Dávida, Šalamúna, opisoval som jej muža, aký je pekný a dobrý rečník, ako dokáže svojou rečou uchvátiť poslucháčov a takíto rečníci bývajú ženami obletovaní. Pani kazateľová konečne vstala, prehodila na seba župan a ja som sa zľakol, že pôjde na kolená prosiť o radu a pomoc Kráľa svetlosti a týmto bude vlastne môj plán zmarený. Ale nešla, a to bolo výborné. Vnukol som jej myšlienku, aby napísala manželovi list. Počúvla, a ja trpaslík – démon som jej diktoval.
„Milý manžel, ani neviem, ako mám začať písať. Ak nás chceš vidieť ešte živých, všetko nechaj tak a príď hneď domov. Deti sú choré a moje nervy už vypovedali službu.“
Cha – cha – cha…zaznelo celou zasadacou sieňou, ty si ju teda dostal. Nie nadarmo si synom otca lží. Ako si ju dokázal presvedčiť, aby klamala? Veď vo svojej Biblii majú napísané, že klamári nevojdú do Božieho kráľovstva.
„Utíšte sa!“ zvolal Lucifer. „A ty pokračuj!“
Potom som si skočil do mesta, kde tento kazateľ misijne pracoval. Tam som požiadal svojho brata, tiež malého piadimužíka, aby nejako toho kazateľa zamestnal, aby nemohol odísť domov… on ma poslúchol a dovolil, aby sa ľudia húfne hrnuli na zhromaždenia, na ktorých bude kazateľ kázať. On sa riadi veršom, že „viac sluší poslúchať Boha, ako ľudí,“ a vec Kráľa svetlosti má na prvom mieste, preto sa rozhodol ostať pri svojich povinnostiach a nedbať na ženinu výzvu. Rýchlo som sa vrátil na svoju stanicu a ujal sa nových vecí.

Go to Top