Vojna prináša vojakom život plný zmien. Po krátkom odpočinku, prerušenom len niekoľkými drobnými potýčkami, po ktorých neostali ani mŕtvi ani ťažko ranení, prišiel rozkaz na ďalší pochod. Plukovník vedel, že jeho pluk sa veľmi skoro ocitne v bojovom ohni. Posledná Jeffova návšteva v nemocnici predčila všetky ostatné. Na plukovníkov rozkaz boli na izbu chorých detí prinesené dva koše: Jeden plný ruží, druhý plný pomarančov a rôznych pochúťok. „Tak Jeff, teraz choď a urob deťom radosť. To je na rozlúčku,“ súril ho plukovník. Na chvíľu Jeff zabudol na všetko ostatné a radostne utekal do nemocnice. Hneď na to ho uvideli v detskej sále, ako ozdoboval všetky postele ružami a deti obdarovával dobrotami. Pritom sa im snažil vysvetliť, že teraz nejakú dobu ani on ani jeho plukovník nebudú môcť prísť, pretože musia s ostatnými vojakmi odísť. „Ale …dovidenia, …a keď nie tu, tak istotne tam, kde všetky deti budú nebeskými kvetmi!“ Táto nádej uľahčila všetkým ťažké lúčenie.

Kým Jeff predsa len na chvíľu zabudol na všetky nepríjemnosti a prežíval okamihy radosti spolu so šťastnými, obdarovanými deťmi, plukovník sedel vo svojom stane a bojoval ťažký boj: Má vziať chlapca so sebou, alebo nie? Myslel na to, že by v okamihu svojej smrti chcel mať tohto chlapca pri sebe, ale potom všetko dobre uvážil a rozhodol sa pre celkom iný plán. Zaumienil si, že ho pošle na známu misionársku školu vo svojom rodnom meste, aby tam študoval a stal sa misionárom. Doteraz bol tento mladý život užitočný a požehnaný. Prečo by mal teraz, kvôli nemu, starému plukovníkovi, vykrvácať na bojisku? A tak sa plukovník rozhodol, že sa vzdá jeho služieb. Nakoniec si však povedal, že sa predsa ešte len spýta Jeffa, nech sa rozhodne on sám.

Jeffovo prianie bolo jasné. Už dávno si prial, aby keď vyrastie, mohol slúžiť svojmu zotročenému a hlboko padlému ľudu, s ktorým tak súcítil. Prial si týmto úbohým dušiam prinášať radostnú zvesť o Spasiteľovi, ktorý vypočúva modlitby a je mocným pomocníkom v každom súžení.

Avšak niečo mu prekážalo, aby svoje prianie vyslovil. Keď mu plukovník navrhol, aby šiel do misijnej školy, rozhodne zavrtel svojou kučeravou hlavou a povedal: „Kdeže, Jeff musí ísť s pánom plukovníkom. Inak to nejde.“

„Tvoj otec je možno doteraz v otroctve, rozmýšľal si o tom Jeff?“ spýtal sa plukovník, aby trochu spochybnil jeho rozhodnutie. Ale Jeff sa nedal: „Pán plukovník, sám nemôžte ísť. Ja by som bol veľmi smutný, veľmi – veľmi smutný.“ A jeho smútok bol taký zrejmý a úprimný, že sa plukovník nezdržal a objal ho. A tak Jeff ostal pri pluku…na veľkú radosť všetkých vojakov. S odvahou sprevádzal svojho pána nejednou krutou bitkou. Nedal sa síce prehovoriť, aby nabil pušku a vystrelil na nepriateľa, ale neúnavne preukazoval vojakom rôzne drobné služby a mal vždy pre každého pripravenú plnú fľašu vody na občerstvenie.

Keď večer zmĺklo dunenie diel a nad bojiskom sa rozhostila noc, Jeff sa potichu vytratil vonku a až neskoro v noci sa vracal do tábora. Plukovník, ktorý býval veľmi unavený, sa nestaral o to, čo robí jeho sluha v noci. Ale jedného dňa zachytil, ako jeden ranený vojak dobrorečí „Čiernému anjelovi“. Hovoril, že mu zachránil život, keď ho v noci dovliekol s veľkou námahou do ošetrovne. A tak plukovník pochopil, že si jeho malý čierny sluha našiel novú prácu.

Raz večer sa vydal tajne za Jeffom, tak ako kedysi do nemocnice. Našiel ho na malom pahorku, vedľa umierajúceho vojaka, ktorého chvíľu predtým vytiahol svojimi malými rukami z priekopy, keď zachytil jeho bolestivé stonanie. Smrteľne zranený vojak ležal hlavou na Jeffových čiernych prsiach a Jeff sa k nemu potichu, no nežne prihováral:

„Neboj sa, vojak, Pán Ježiš zomrel za hriešnikov, Pán Ježiš urobí zase všetko biele a čisté. Pomodli sa k Pánu Ježišovi.“

Umierajúci s námahou zopäl ruky a z jeho pier sa ticho ozvalo: „Môj Pane Ježišu!“

„Tak je to dobre, to je výborné,“ prikyvoval Jeff.

„Pán Ježiš nás má veľmi rád. On nás počuje.“ Jeff opatrne položil vojakovu hlavu do trávy, zopäl ruky a začal sa modliť. Modlil sa s takou detskou vrúcnosťou, že plukovník sa už nedokázal ovládať.

„Čo tu robíš, Jeff?“ spýtal sa, keď chlapec vyslovil záverečné „Amen“ a s námahou sa snažil zdvihnúť práve zosnulého vojaka, aby sa presvedčil, či je skutočne mŕtvy.

„Jeff pomáha, ten úbohý vojak zomiera, pán plukovník,“ odpovedal prosto. „Tu je ešte viac biedy ako pri tých chorých deťoch, pane. A ja som len úbohý, slabý neger. Nemôžem im pomôcť.“ Nocou sa ozvalo tiché zastonanie. Jeff zbystril sluch a bez váhania sa chcel vydať za zvukom, ale ucítil na pleci plukovníkovu ruku. „Ach, teraz ma určite potrestá, zabudol som na vojenskú poslušnosť,“ pomyslel si Jeff a prikrčil sa. Ale počul len polohlasný plukovníkov povel: „Stoj, pôjdem s tebou.“

A tak bola teraz táto tichá práca lásky vykonávaná týmito dvoma priateľmi tak dlho, pokým sa ráno neukázali prvé slnečné lúče. Na smrť unavení sa vracali do tábora: plukovník s „Čiernym anjelom“.

Jeff spolu so svojim pánom dokázal v tých smutných dňoch bojov medzi zranenými a umierajúcimi veľké veci. Jeho meno sa nieslo od úst k ústam. Ale on s pokorou a skromnosťou odmietal všetku chválu a ostával prostým „negrom“, akým býval aj predtým.

Až doteraz sa žiadna nepriateľská guľka nedotkla ani Jeffa ani plukovníka a zdalo sa, že zostanú živí. Jeff bol stále po plukovníkov boku a jeho veselý hlások a radostná dôvera v Spasiteľa nemálo prispievali k tomu, že pluk šiel víťazne dopredu. Víťazstvo už bolo takmer isté a plukovník sa tešil na šťastný návrat domov. Maľoval svojmu sluhovi budúcnosť tými najkrajšími farbami. No…naraz sa všetko zmenilo.

Po jednej ťažkej bitke sa vydali Jeff s plukovníkom okolo polnoci na bojisko. Zastavili sa na kopci. Mohutná plukovníkova postava v uniforme bola osvetlená žiarou mesiaca. Tu započulo bystré Jeffovo ucho svištivý zvuk guľky. Ako blesk priskočil k svojmu pánovi a strhol ho na zem. V tej chvíli však ucítil ostrú bolesť v chrbte a s tichým výkrikom klesol. Stalo sa čo si prial, zachránil pánovi život.

„Jeff, môj ubohý chlapče, ty si snáď za mňa zomrel!“ vykríkol plukovník. Prezrel si jeho ranu, narýchlo ju obviazal a odnášal ho k najbližšiemu sanitárovi. Neodišiel, pokiaľ neboli lekári hotoví a nepovedali mu, ako to s Jeffom vyzerá. Veľa nádeje mu však nedávali. Dopravili chlapca do poľnej nemocnice a tam dostal tu najlepšiu posteľ. Až v túto noc porozumel plukovník evanjeliu o Spasiteľovi, ktorý zomrel za všetkých ľudí.

V horúčke Jeff blúznil….zdalo sa, že znovu a znovu prežíva úzkosť a strach, pretože neustále volal: „Preč, pane rýchlo preč. Pán nesmie zomrieť. Neger je tu, rýchlo, pane!“

Keď Jeff prvýkrát pri plnom vedomí otvoril oči, uvidel plukovníka ako sedí na jeho posteli. Chcel vyskočiť,aby ho privítal, ale nestačili mu sily a unavene klesol späť na vankúš. „Chudák neger, je chorý,“ povedal s ľútosťou.

„Skoro sa uzdravíš, Jeff,“ tešil ho plukovník. „Vieš, že si kvôli mne skoro zomrel?“ Jeff prisvedčil: „Ja som inak nemohol,“ snažil sa vysvetľovať. „Odpustite mi, pán plukovník, ale ja som nevedel, či by ste bol v nebi ako kvet, či ste si zamiloval Pána Ježiša. Milujete Ho? Milujete Ho kvôli Jeffovi?“

Až teraz plukovník pochopil, prečo Jeff ostal radšej s ním. Mal strach, že jeho pán nebude spasený a to nedovolilo malému černochovi, aby od svojho pána odišiel. Plukovník sa sklonil, pobozkal ho ale priamej odpovedi sa vyhol.

Po niekoľkých dňoch horúčka ustúpila, ale chlapcove sily boli také vyčerpané, že nádej na uzdravenie nebola žiadna. Rana stále hnisala a Jeff deň po dni chradol.

Bolo to na sklonku jedného jesenného dňa. Väčšina chorých v nemocnici driemala, len Jeff nespal. Povedali mu síce, že plukovník dnes odišiel za služobnými povinnosťami niekde ďaleko, a preto ho dnes nenavštívi, ale Jeff napriek tomu upieral veľké, žiariace oči na dvere a čakal. Jeho pán príde, určite! On to vedel.

Keď plukovník potichu otvoril dvere a vstúpil do miestnosti, počul tichý, radostný výkrik. „Tu som, milý chlapče,“ povedal plukovník láskavo. Asi práve zoskočil z koňa, pretože vyzeral veľmi unavene. Starostlivo upravil vankúš pod Jeffovou hlavou a potom vytiahol z batoha niečo, čo bolo zabalené v hodvábnom papieri. Bolo to niekoľko krásnych orosených bielych ruží. Vyzerali ako pozdrav z raja.

Cesta, ktorú musel plukovník urobiť kvôli ružiam až do mesta, rýchla jazda, únava i hlad, to všetko teraz bolo v porovnaní s chlapcovou radosťou zanedbateľné. Jeff zovrel ružu do svojich vychudnutých čiernych dlaní. „Pán plukovník, Jeff bude ružou, ružou v nebi, krásnou ako sú tieto, ale čiernou, čiernou ružou pri Pánovi Ježišovi. Jeff sa teší, veľmi sa už teší, že uvidí svojho nebeského Pána,“ šťastne šepkal už slabým hlasom.

V jeho očiach čítal plukovník nemú prosbu, ktorú dobre chápal. Veď dnes sem prišiel práve preto, aby svojho malého čierneho sluhu zbavil poslednej pozemskej starosti. „Jeff,“ povedal nežne a chytil ho za ruku. „Keď sa budeš modliť k Pánovi Ježišovi, povedz mu, že ho tvoj plukovník miluje!“

„Že ho miluje? Pán plukovník miluje Pána Ježiša?“ zaradoval sa Jeff. Jeho tvár žiarila a posledný šťastný pohľad utkvel na plukovníkovi, ktorému po opálenej tvári stekali slzy. Ako by čakal len na túto správu…za malú chvíľku Jeff tíško zomrel.

Vojna plukovníkovi nedopriala, aby ozdobil miesto Jeffovho posledného odpočinku. No jeho pamiatku si uctil oveľa lepším spôsobom. Ihneď začal pátrať, či Jeffov otec ešte žije. Tiež daroval veľkú finančnú čiastku pre misijný ústav, kam chcel pôvodne poslať Jeffa. Namiesto neho odtiaľ po čase vyšiel iný mladý misionár, aby zvestoval zotročenému čiernemu ľudu radostné posolstvo o Pánovi Ježišovi.

Keď sa plukovník po vojne vrátil ku svojej rodine, často svojim deťom rozprával o „Čiernej ruži“. Jeffova pamiatka ostala jasnou stopou svetla ukazujúcou mnohým cestu k Tomu, ktorý svojim rúchom večnej krásy oblieka tých, ktorí ho milujú.