MARCELA
0Proč valí se dnes na forum ty davy?
Proč dychtivý tam každého dnes spěch?
Snad vítěz, vraceje se, triumf slaví?
– s kořistí válečnou na odiv všech?
Ó nikoliv. Dnes mysl divadlo jiné jímá,
Marcela sličná před soudcem stojí
povrhnuvši bohy, rukama svýma
chápe se Krista, s nímž Řím je v boji…
Marcelo, Marcelo věř dozajista,
že dnes se rozhodnout musíš,
pohrdneš-li bohy a přijmeš-li Krista.
Marcela spanilá před soudcem stojí:
„Slyšíš, co žalují žalobci tvoji?
Zapřelas v bludu svém bohy své vlasti,
zvolivši cizince – nízkého Krista,
jenž prý je tvou jedinou slastí.
Marcelo, popři, že pravda je jistá,
vyznej, že nejsi ctitelkou Krista.“
Dech tají se všechnem
a oči všech na rtech panny libé visí…
Co asi odpoví ozdoba panen?
Všechno se napětím chví…
Ruměnec zbledlou ji ružovou barví líc
a oko – něhy plné moře,
září ji jasněji než tisíc svíc
a úsměv z čela zahání ji hoře.
A zástup s údivem hledí…
„Jsem křesťanka a Ježíš je muj Pán,“
tak hovoří a žal se kolem hostí,
repot slyšet kol a soudce velí: „Dosti!
Tak slyšeli jsme z úst tvých doznání
a zákon blud tvuj doznat velí.
Nuž rozpomeň se panen římských ruže,
že život ještě nerozvitý
celý v tvých rukou a že rozkvést muže
v puvab krásy, nehy.“
„Proto k pokání volá tě vlast
i ctný tvuj otec šedý,
volá tě milenec tvuj hořem bledý,
volá tě dívek rej, tvých družek krásný,
škoda by tě byla, bohyň zjeve jasný.
Smrt v cirku od lvu čeká tebe jistá,
zapřeš-li bohy, zvoliš-li si Krista.
Ó Marcelo, jen kadidla zrnko jedno obětuj
Dianě slavné a máš život svuj.“
A Marcela? Ta slzíc vrtí hlavou
a oko vzhuru – patří k nebesum.
Já zapřít Toho, jenž smrt za mne nesl?
Jenž pod svým křížem pro mne v bláto klesl?
Já zapřít Toho, jenž mé hříchy sňal?
Ó Ježiši Kriste posilni mne nyní
bych nestala se bázně otrokyni
a nestratila spásu, již jsi mi dal.
A stařec klesá před svou dcerkou k zemi
a hlasitě štká před diváky všemi:
„Ó dcéro, útěcho ty stáří mého,
chceš zbaviti mne potěšení všeho?
Chceš zapřít otce, zkalit jeho slávu?
Ó slituj se a vrať se ke mne čistá,
obětuj Dianě a zapři toho Krista.“
A štká s ním zástup všechen…
„Ó dcero, obětuj jen zrnko malé
a budeš volná jako v lese ptáče.“
A milenec ji ruku něžně líbá,
urozený, krásný, šlechetný a milý,
ret se mu chvěje, oko zarosené
upírá k ní ve vážné této chvíli.
„Ó rozpomeň se, když jsme spolu
v háji poslouchali ptáčku rozhovoru;
jak nám volno bylo jako v čarném raji,
když jsme se divili slunku na obzoru.
Rozpomeň se, jaks mi tenkrát ruži dala
a jak jsi se na mne tak něžně podívala
a jaks mi řekla „věř, mám rada tebe,
byl bych tobě snesl všechny hvězdy s nebe.
Pro svou věrnou lásku zapřísahám tebe,
pro těch květin vuni, pro hvězd plné nebe.
Pro spěv ptáku v háji, prosím panno čistá,
kvuli mému srdci, zapři toho Krista!“
Tak šepce a soudce praví jemně:
„Proč uprchnout bys chtěla z této země?
Máš otce, jmění, čest i lásku muže,
ó nehub sebe přespanilá ruže,
jen zrnko Dianě obětuj,
a zapři toho Krista.“
A přítelkyni rej slzy horké roní
a zraky prosebné i ruce zvedá
k Marcele jež v srdci Krista nosí!…
A Marcela, ta obměkčit se nedá.
Ó Ježiši, modlí se,
ó zjev se jim, zjev jim sebe,
by také poznali, že opustiti nemuže Tebe,
kto poznal lásky pramen tvojí,
jenž vzbouřené srdce navždy upokojí,
a okem zářícím na všechny něžně zíra.
Již všechen nepokoj přemohla v Kristu víra.
Již ke lvum veďte mne, neb vězte dozajista,
Marcela, křesťanka „ta nezapře svého Krista!“
A davu pláč se mění v divý vztek
a vše propuká v kletby divý jek…
Soudce lítostivě praví k rekyni:
„Kvuli Kristu zhrdlas naší bohyni?
Ó jak hrozný musí býti křesťanu tvých sbor,
když i slabé dívce vštěpují svuj vzdor.
Odveďte již Marcelu, to vzpurné dítě,
ať ji zvěř roztrhá zítra na úsvitě.“
A Marcela? Té z oka blaho září…
Zítra popatří již Kristu v tvář svou tváří…
Ó dívko, mládenče, táží se tebe,
zda zvolíš svět, či cestu v nebe,
zda zvolíš sobě pouť v ta místa čistá…
Zda zvolíš Dianu anebo Krista?
(z dob pronásledování prvních křesťanu za císaře Nerona)
Android aplikácia: Spievajme Hospodinovi
0
Niečo z histórie (2)…
0V roku 315, za jasného rána sa zhromažďovali starší kresťanskej cirkvi v cisárskom paláci. Prítomní boli aj bývalí kňazi boha slnka, ktorých Silvester prijal do kresťanskej cirkvi a očakávali svoje nádejné víťazstvo.
„Milý a verný Silvester,“ ozval sa cisár. „Dal som ťa zavolať, aby som ti oznámil radostnú správu. Chcem podporovať kresťanskú cirkev, preto som sa rozhodol urobiť ju štátnou. Pre vás to bude veľká výhoda, pretože pod mojou ochranou budete mať všetky výhody. Ale mám jednu podmienku, chcem aby kresťanská cirkev svätila spolu so sobotou aj deň slnka, prvý deň po sobote – nedeľu.“
„Milostivý cisár!…“
„Zadrž!…verný Silvester, hneď ti to vysvetlím: Mnohí novoprijatí členovia v kresťanskej cirkvi sú zvyknutí svätiť nedeľu. Naraz by im bolo ťažké zrieknúť sa svätenia nedele. Poraď sa so staršími a výsledok mi oznám!“
Silvester predniesol túto cisárovu podmienku pred staršími: „Milí bratia! Milostivý cisár ochraňuje našu cirkev, otcovsky sa o ňu stará, ba aj hmotne ju podporuje. Žiada nás len o malú vec, o akési prisvojenie ďalšieho dňa po sobote – o nedeľu, kedy náš Spasiteľ Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Myslím, že na počesť Jeho zmŕtvychvstania môžeme milostivému cisárovi ľahko vyhovieť.“
„Milí bratia v Pánovi!“, povedal Teofil. „Veľký cisár tejto ríše žiada, aby sme urobili ústupok, aby sme svätili okrem posväteného sobotného dňa aj prvý deň po sobote – deň slnka – nedeľu! Bratia! Máme právo zmeniť a rušiť Boží zákon? Stvoriteľ zeme prehlásil, keď vydal Boží zákon: Pamätaj na deň sobotného odpočinku, že ho máš svätiť! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je sobotný odpočinok pre Hospodina, tvojho Boha. Kto chce zmeniť Božiu vôľu? Kto sa opováži rušiť Boží zákon? Je niekto taký medzi nami? Lebo taký človek nemá ani úctu, ani lásku k Spasiteľovi! A že nám cisár ponúka štátnu ochranu? Kristovi vyznávači ju nepotrebujú! Oni majú svoju ochranu u Otca v nebesiach. Pán Ježiš jasne povedal: Čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu! Nemôžeme súhlasiť s tým, čo požaduje cisár od nás.
„Som mladým členom cirkvi“, povedal Klaudius, „ale dosť starým na to, aby som k slovám brata Teofila niečo povedal. Náš milostivý cisár, ktorý si kresťanstvo obľúbil, nemá v úmysle meniť Boží zákon. Nechce rušiť sobotu, len chce novým kresťanom umožniť svätiť nedeľu. Múdro to vyjadril brat biskup Silvester, že svätením nedele oslávime len zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Ako cisárov dôverník a váš brat v Kristu prosím, aby sme hlasovali pre svätenie prvého dňa po sobote – pre nedeľu.“
„Bratia!“ zareagoval Teofil. „Pán Ježiš nikdy nežiadal, aby sme svätili jeho zmŕtvychvstanie. Ani apoštolovia nikdy nesvätili iný deň ako sobotu, ani my nič iné svätiť nebudeme. Nevnášajte do cirkvi bludy a pohanstvo!“
„Bratia! Nedopúšťame sa žiadneho hriechu, lebo kresťania budú aj naďalej svätiť požehnaný a posvätený sobotný deň, len noví členovia kým sa stanú úplnými kresťanmi, nech svätia podľa starého zvyku nedeľu… Kto je pre svätenie nedele a spojenie cirkvi so štátom nech povstane, kto je proti, nech ostane sedieť.“
Tak bol osud pravej Kristovej cirkvi spečatený. Biskup Silvester sa dal ohlásiť u cisára a oznámil mu výsledok rozhodnutia, ktorý cisár uvítal s veľkou radosťou a Silvestrovi sľúbil všestrannú pomoc.
Kazateľ Teofil a niektorí verní Boží sluhovia, ktorí boli proti zavedeniu pohanstva – všade kázali a varovali pred bludmi. Verný Teofil často s plačom a na kolenách spomínal na posledné slová staručkého biskupa Melchiadesa…“ Mám tušenie, že sa za tým skrýva ľstivý útok proti Božej cirkvi. Mám akési podozrenie, že cisárov miláčik Klaudius, veľkňaz boha slnka, hrá s nami falošnú hru. A mám vážne obavy, aby sa náš brat Silvester nestal ich prvou korisťou…“
Jedného večera bol Teofil na svojom byte prepadnutý a zavraždený! Jeho mŕtve telo bolo hodené do rieky Tibérie. Dlho nik nevedel, kde sa stratil… Po tomto ukrutnom čine Klaudius navštívil biskupa Silvestra, aby mu odovzdal odkaz od milostivého cisára. Cisár bezpodmienečne trval na tom, aby sa sobota úplne prestala svätiť.
Biskup Silvester nechcel na to pristúpiť a až teraz si začal jasne uvedomovať tú skutočnosť, že zašiel príliš ďaleko. Ale už bolo neskoro! Cisárova moc postátnila cirkev a pohltila s ňou aj biskupa Silvestra. Bol vydaný zákon o svätení nedele… Bolo to v roku 321.
Niečo z histórie…(1.)
0Za tichého večera, pred bitkou dňa 27.augusta r.312, odpočívali légie veľkého cisára Konštantína na bojovom poli na brehoch rieky Tibérie, keď sluha oznámil cisárovi Konštantínovi návštevu Klaudia, veľkňaza pohanského boha slnka Hélia.
„Milostivý cisár, vonku čaká veľkňaz Klaudius a chce s tebou hovoriť.“
„Nech vstúpi!“
„Cisár! Ži na veky!“
„Ó, buď vítaný – verný Klaudius! Aké správy mi nesieš o tých tvrdohlavých kresťanoch?“
„Milostivý cisár! Ako som predpokladal, kresťania sa nedajú zlomiť ničím. Ani ostré zuby divej zvery, ani polievanie horiacou smolou, ani najkrutejšie mučenie ich nedonúti, aby zradili Galilejského Ježiša.“
„Radostnú správu si mi nedoniesol. Ale čo chceš ty podniknúť na oslavu boha slnka Hélia ako jeho veľkňaz?“
„Preto som prišiel, slávny cisár, aby som ti oznámil svoj plán. Kresťanov nezlomíme žiadnym násilím, ale ich môžeme zlomiť ľsťou. Poznám jedného ich kazateľa menom Silvester. Je to človek veľmi ctený a vážený. Ale pritom nie je taký prezieravý, ako starý kresťanský biskup Melchiades… A Silvester je veľmi ctižiadostivý.“
„Ešte vždy neviem čo chceš urobiť?!“
„Keby Melchiades zomrel a keby sa Silvester stal biskupom, ľahko ho prehovorím k ústupkom a konečne urobíme s kresťanstvom to, čo bude prospešné pre tvoju ríšu.“
A tak sa začal veľký boj proti sobote. Veľkňaz boha slnka Hélia, Klaudius a cisár Konštantín urobili plán, že sa naoko stanú kresťanmi a potom začnú boj proti Božiemu zákonu.
————————————————————————————————————————-
Teofil a Melchiades
„Milý brat biskup Melchiades! Počul si, že náš cisár sa rozhodol pokrstiť a stať sa kresťanom?“
„Tú radostnú správu som počul a bol som Bohu vďačný, keby to myslel úprimne. Ale mám tušenie, že sa za tým skrýva ľstivý útok proti Božej cirkvi. Mám akési podozrenie, že tento cisárov miláčik Klaudius, veľkňaz boha slnka, hrá s nami falošnú hru. A mám vážne obavy aby náš brat Silvester sa nestal ich prvou korisťou.“
„Brat biskup, vidíš všetko čierne…ale ja som veľmi šťastný, že sa cisár chce stať kresťanom. To znamená koniec všetkému prenasledovaniu.“
Písal sa rok 314. Pomaly, ale isto, ako zvitok pergamenu začal sa rozvíjať plán, na ktorom sa pred dvoma rokmi dohovorili cisár Konštantín a veľkňaz boha slnka Klaudius. Od tých čias sa mnoho vecí zmenilo, zdanlivo k dobrému. Prestalo prenasledovanie kresťanov a cisár sa stal ich veľkým priateľom. Veľkňaz Klaudius s celým pohanským kňazstvom sa dal pokrstiť, ale v ich srdciach aj naďalej vládol pohanský boh Helios.
Staručký biskup Melchiades v tom čase ťažko ochorel a tým viac na neho doliehala starosť ako zachovať čistotu učenia v cirkvi.
„Milý Teofil, vidí sa mi, že Pán života aj smrti uznal za dobré odvolať ma na dočasný spánok smrti. Moja úloha aj môj život sa končí. Pánovi som verne, zo všetkých síl, slúžil, len jediná vec zarmucuje môj odchod z tejto zeme, a to starosť a obava o cirkev Pánovu. Mám tušenie, že nezostane neporušená, akú nám ju zanechal náš Pán a Spasiteľ. Prosím ťa, Teofil, buď na stráži! Ničím sa nedaj zastrašiť! Hovoril som starším zboru, aby si ty bol mojím nástupcom, ale cisár a Klaudius získali väčšiu časť zboru, aby hlasovali pre brata Silvestra.“
„Netúžim po vedúcom mieste v cirkvi. Ale chcem s pomocou Božou ostať verný nášmu Spasiteľovi a Jeho učeniu. Sľubujem ti, že som ochotný aj život položiť pre Božie záujmy. Predpokladajme, že Silvester bude tvojim verným nástupcom.“