Je to dávny príbeh, ktorý vám chcem vyrozprávať:
Blízko malého pobrežného mesta v južnom Francúzku odpočíva skupina starých rímskych vojakov po namáhavom, ale víťaznom boji. Ohne šľahajú svojimi lenivými jazykmi do čierneho priestoru mrazivej noci. Okrem strážcov sa každý baví. Okolo jedného z ohňov sedí niekoľko vojakov a ticho sa rozprávajú, akoby sa báli, že hlasným rozhovorom zničia to, čo minulý deň tak ťažko vybojovali. O niekoľko metrov ďalej hrá iná skupina hlučne rozjarených vojakov hrubé vojenské hry.. A ostatní….. spia. Veliteľ zamyslene obchádza tábor a hlboko uvažuje.
Z tichého premýšľania ho náhle vyrušil ostrý zvuk strážnej trúbky. Okamžite pribehne do stredu tábora a niekoľkými krátkymi povelmi zhromaždí celú jednotku. Pred nimi sa na koni objavil cisársky posol. Salutuje… a podáva veliteľovi posolstvo. Veliteľ potichu číta…jeho pokojná tvár sa náhle skriví…pohľad schádza pomaly do zeme. Potom číta ešte raz:
„Rozkaz cisára: Pri príchode posla sa zhromaždí celé mužstvo. Uprostred tábora bude zriadený oltár a každý vojak prejde okolo oltára a vyleje naň čašu vína ako obeť rímskemu cisárovi. Prikazujem, aby všetci, ktorí budú váhať týmto spôsobom preukázať cisárovi česť, boli ihneď vyhodení na more.“
Nastalo ticho. Hlboké ticho.
„Akú odpoveď pošle veliteľ cisárovi?“, zvolal po chvíli posol tvrdým a studeným hlasom. Veliteľ bol rozčúlený. Pochopil pôvod tohto rozkazu. Cisár sa už tiež dozvedel, že v rímskej légii slúžia kresťania a tí sa predsa neklaňajú bohom Ríma, ale uctievajú svojho Boha.
„Akú odpoveď pošle veliteľ cisárovi?“
Napriek vnútornému zúfalstvu pevným hlasom odpovedal: „Odkážte cisárovi, že rímska légia vždy poslúcha!“
S tvárami, odrážajúcimi napätie, zniesli vojaci na jednu hromadu hrubé neotesané kamene. Potom bol daný rozkaz naplniť čašu vínom. Vojaci, jeden po druhom, prichádzajú k oltáru. Jeden leje víno na oltár, druhý robí to isté…tretí…štvrtý…piaty – váha…a leje víno na zem. Ozývajú sa výkriky, hlasy zloby aj sústrasti, prekvapenia aj odsúdenia.
Muž je okamžite ostrým povelom odvelený mimo nastúpenú jednotku. Prichádza ďalší a ďalší…. 100 mužov prešlo. Z jednej skupiny vyšli, ale na druhej strane oltára už spolu nestáli. Stáli oddelene v dvoch, takmer rovnako veľkých skupinách.
60 vojakov uctilo predpísaným spôsobom cisára, 40 odhodlane odmietlo.
Bolo po všetkom. Ťažké a tiesnivé bolo ticho nad táborom.
Veliteľ so silným pohnutím, aké jeho vojenské vnútro ešte nepoznalo, pristúpil k tým 40 vojakom.
Veď predsa od nich až tak veľa nežiadal….pár kvapiek na oltár….veď sa pritom nemuseli zriecť svojho Boha. Prečo tak malicherne riskovali?
Ale oni stáli bez bázne a strachu, stáli pevne..odhodlane!
Ešte v tú noc museli odovzdať svoju uniformu, a boli vyhnaní na zamrznuté more.
Tábor sa síce upokojil, ale nikto nespal. Mnohé stany boli prázdne, mnohí stratili svojich priateľov. Všetci mysleli na tých štyridsiatich, tam na tom zamrznutom mori.
Veliteľ vyšiel na breh a napínal zrak aj sluch. V diaľke videl temný bod…to budú asi moji vojaci. Dokonca zaznel aj spev, prerývaný nápormi mrazivého vetra:

Štyridsať tvojich verných sluhov Pane,
Bojuje nech stane sa čo stane.
Prosia teraz, mocný Bože o pomoc tvoju,
O korunu nevädnúcu víťaznú.

Náhle spev ustal… Vo svetle dohasínajúcich ohňov bolo vidieť blížiacu sa tmavú postavu. Neďaleko ohňa sa potkla a spadla.
„Zbabelec…neobstál…“ Veliteľom zmietajú podivné myšlienky. Stojí na pobreží pevný a nepohnutý.
Náhle sa všetci vojaci zachveli. Veliteľ zhodil plášť, uniformu a než mu mohol kto zabrániť zmizol v tme. Vojaci stoja vystrašene a strnulo hľadia do tmy.

Ráno bolo na ľade nájdených 40 mužov, ktorí nezradili svojho Boha aj keď museli položiť svoj život.
BOH IM ZA TO STÁL.
Ich najsilnejšou zbraňou bola viera v Boha.