daniela
This user hasn't shared any profile information
Posts by daniela
Delfínia láska
0„Ani mnohé vody nemôžu uhasiť lásku, a rieky jej nezatopia.“ Pieseň Šalamúnova 8,7
Bolo by možno ťažké dať delfínovi IQ test, ale veterinárni experti tvrdia, že správanie delfína naznačuje, že je jedným z najinteligentnejších tvorov na Zemi. Dokáže vymýšľať hry, riešiť problémy, a zdá sa, že dokonca prejavuje emócie. Jeden mladý delfín, pomenovaný Algae, si doberal iné ryby tak, že ich vnadil na kusy sépie a vždy v poslednej minúte v rýchlosti zmizol. Inokedy zaniesol pierko k jednej vodnej tryske, pustil ho do nej a sledoval, ako odletí v prúde vody. Jedna blízka samička vylepšila túto hru tak, že uvoľnila pierko vedľa trysky, nie v nej, čím získala čas, aby sa trochu vzdialila a čakala na pierko, ktoré prúd vystriekol k nej. Dva delfíny sa zasa pokúšali dostať murénu zo skalnej pukliny. Jeden delfín odplával a vrátil sa s mŕtvou ropušnicou obyčajnou. Pomocou ostrých tŕňov na jej chrbte poštuchávali murénu, a nakoniec ju donútili, aby vyšla z pukliny. Murénu potom chytili a pustili až uprostred nádrže, kde sa z nej snažili urobiť spoluhráča. Hovorí sa, že delfíny vyjadrujú radosť, strach i smútok. V jednom morskom akváriu boli na tri týždne od seba odlúčené dva delfíny – samce, ktoré boli na seba navyknuté. Keď ich potom opäť dali dokopy, celé dni boli nerozlučne spolu, plávali spolu bok po boku, vyskakovali z vody a úplne ignorovali ostatných spoluhráčov. Iný samec odmietal jesť, keď zomrela jeho partnerka. Točil jej telom, ustavične pískal, a napokon zomrel od žiaľu. Pripúšťate, že zomrel na zlomené srdce? Zdá sa, že Pán Boh vložil lásku aj do niektorých živočíchov – možno do viacerých, než si uvedomujeme. Pán Boh má toľko lásky, že chce, aby ju mal každý. A táto láska – skutočná pravá láska, je silnejšia než čokoľvek iné. V Piesni Šalamúnovej 8,6 je napísané, že láska je silná ako smrť. Keď pomyslíme na to, čo bol Ježiš ochotný pre nás urobiť – ísť na kríž – môžeme povedať, že táto láska je skutočne silnejšia než smrť.
Tučniaky okaté
0„….nám je užitočné, aby zomrel jeden človek za ľud, a nie aby zahynul celý národ.“ Ján 11,50
Tučniaky sú čierno-biele vtáky, ktoré žijú na južnej pologuli a vykračujú tak, že vyzerajú ako muži vo frakoch. Po zemi sa vlečú pomaly, i keď v prípade nebezpečenstva dokážu vyskočiť na skaly veľmi rýchlo. Vďaka svojim aerodynamickým telám a plutvám tučniaky plávajú vo vode veľmi ľahko. Tučniaky okaté, ktoré merajú asi 45 centimetrov, žijú v Antarktíde. Samce zbierajú okruhliaky a darujú ich samičkám, ktoré z nich stavajú hniezdo. Keďže v tejto oblasti je ťažké nájsť vhodné okruhliaky, vtáky sa ustavične pokúšajú ukradnúť kamene jeden druhému. Tento zvyk si veľmi ľahko osvoja, pretože tučniaky hniezdia v kolóniách, aby lepšie chránili svoje mláďatá pred dravcami. Uvádza sa, že keď tučniaky okaté vyrastú, čo sa odohráva na zemi, vracajú sa späť do mora ako celá skupina. Keď prídu na okraj ľadovca, chcú zoskočiť do vody a loviť potravu, ale zdráhajú sa , pretože tam môže byť tuleň leopardí, ktorý čaká, kým jeho korisť neskočí do vody. Tieto zvieratá sú hlavnými nepriateľmi tučniakov okatých a predstavujú trvalé nebezpečenstvo. Podľa správ pozorovateľov, keď tučniaky okaté dôjdu na okraj ľadovca, tlačia sa a postrkujú, kým jeden z nich nepadne do vody. Potom všetky čakajú. Ak sa postrčený tučniak nevynorí, ostatné vedia, že pod hladinou číha tuleň leopardí, a nevstupujú do vody. Ak vyjde na pevninu, znamená to, že voda je bezpečná a všetky sa do nej vrhnú. Tučniak, ktorý skočil do vody ako prvý, v podstate riskoval svoj život za ostatných. Aj keď je pochybné, či tučniaky si také veci uvedomujú, my by sme určite mali. Tučniak, ktorý zomiera, aby zachránil ostatných, predstavuje dobrý príklad toho, čo Ježiš urobil pre teba a pre mňa.
Burina nie je vždy burina
0„Nesúďte podľa zovňajška, ale súďte spravodlivý súd!“ Ján 7,24
Jedno veľké mesto v Spojených štátoch má zákon, podľa ktorého je v istých exkluzívnych častiach mesta zakázané nechať narásť burinu do výšky viac než 30 centimetrov. V takejto exkluzívnej časti žil istý významný právnik, ktorý obľuboval divé rastliny (poľné kvety). Časť svojej veľkej záhrady nechal voľne rásť. Jeho projekt bol úspešný a čoskoro vypestoval niečo, čo pre neho bola rozkošná zbierka poľných kvetov a prirodzených porastov, ktorá oplývala hojnosťou. Rastliny nepotrebovali zavlažovanie, ani sa nemuseli hnojiť, pretože týmto druhom sa v tejto časti krajiny darilo veľmi dobre. V tomto meste však pôsobil burinný inšpektor, ktorý v právnikovej záhrade nevidel nič iné, len burinu. Povedal, že tieto rastliny sú neprístojné a rastú do výšky viac než 30 centimetrov, a tak dal predvolať pestovateľa divých rastlín pred súd a obvinil ho z porušovania zákona. Právnik uvítal súdne pojednávanie a obhajoval sa. Poukázal, že to, čo burinný inšpektor nazval burinou, bola v podstate zlatobyľ, glejovka americká, divé slnečnice, ovos hluchý a cirok alpský. Ďalej uviedol, že aj keď niekto nazýva tieto rastliny burinou, v skutočnosti sú veľmi hodnotné a hodné ochrany. Založil na svojom pozemku prírodný park – rezerváciu voľne žijúcich rastlín. Porota vydala rozhodnutie, že človek, ktorý obľuboval divé rastliny, nie je vinný z porušovania zákona. Zákon, podľa ktorého bol súdený nebol dokonalý, pretože nedefinoval podmienky dostatočne. Boží zákon je dokonalý. Avšak aj tak musíme byť opatrní, aby sme neposudzovali mylne pohnútky iných ľudí. Táto časť Ježišovej argumentácie je v našom dnešnom texte. On hovorí: „Pozrite sa pod povrch. Snažte sa posudzovať veci spravodlivo podľa toho, čo je v srdci.“ Keby sa to vždy tak robilo, spravodlivosť by dostala viac zadosťučinenia.
Dôležitá nákaza
0Spoločnosť miluje hundranie. Ak sa niekto začne sťažovať, o chvíľu to robia všetci okolo. Existuje však vírus, ktorý je oveľa nákazlivejší ako hundranie. Je to radosť. Môže sa šíriť veľmi rýchlo a nakaziť pritom celé skupiny ľudí naraz. Jeho vedľajším účinkom je smiech, objatie alebo šťastie. Na rozdiel od iných nákaz, napr. týfusu, zárodok radosti nemá tichých nositeľov. Nemôžeš byť jeho nositeľom bez toho, aby si sa ním sám nenakazil. A, našťastie, neexistuje naň liek. Veď na čom by aj bol. Nikto z nás predsa nechce byť liečený z radosti. Zárodok radosti ničí podráždenosť, hnev a hrubosť a pomáha nainfikovanej osobe stať sa voči nim imúnnou. Ak potrebuješ úsmev, objatie a smiech, nájdi si človeka, ktorý je práve nainfikovaný vírusom radosti. Ak vidíš niekoho bez úsmevu, daruj mu ty svoj úsmev.
„Radostné srdce napomáha uzdraveniu, no skľúčený duch vysušuje kosti.“ ( Prísl. 17, 22)
Hľadám si prácu
0Rada by som bola domácim učiteľom, vychovávateľom a radcom v tvojej rodine. Pracovať budem celý rok, nežiadam ani jeden deň dovolenky. Pri práci mi nebude chýbať humor. Nepijem a nefajčím. Nebudem si od teba požičiavať šaty a nežiadam si mať plnú chladničku. Vstávať budem tak skoro ako domáca pani, ktorá sa o všetko stará a hore budem dovtedy, kým si to budeš priať. Pomôžem ti vyriešiť akýkoľvek problém. Môžeš byť spokojný, ani jedna tvoja otázka nezostane nezodpovedaná. Odpoviem ti aj na všetky životne dôležité otázky, počnúc prvou: „Odkiaľ sme prišli?“ až po poslednú: „Kam spejeme?“ Poradím ti v dôležitých rozhodnutiach. Poskytnem ti informácie, ktoré potrebuješ v zamestnaní aj vo svojej rodine. Dozvieš sa odo mňa všetko, čo ťa bude zaujímať. Skrátka, postarám sa o to, aby si bol úspešný ty i tvoja rodina. Som tvoja Biblia. Prijmeš ma do zamestnania?
„Celé Písmo je inšpirované Bohom: vyučuje, usvedčuje z hriechu, ukazuje, ako začať nový život, vychováva k spravodlivosti, aby tak Boží človek bol dokonale pripravený konať vždy dobro.“ (2 Tim. 3,16-17)
Zasadanie „temného“ parlamentu 3.
0V zbore boli dve dievčatá, ktoré mali na starosti vyučovanie detí v biblickej škôlke. Veľmi som sa obával, aby tieto devy svojim úprimným životom neobrátili neverných rodičov ku Kristovi. Neodkladne som poslal do susednej dediny ku dvom bohatým mládencom odkaz, aby požiadali tieto dievčatá o ruku. Ony sa síce vzpierali, že nemôžu ťahať jarmo s neveriacimi, ale ja som našepkával ich rodičom, akú len budú mať ich dcéry šťastnú a bohatú budúcnosť. Rodičia tomu rýchlo a ochotne uverili, vystrojili svadbu aj napriek odporu dcér. No nespísali dopredu zmluvu, len ústne im muži sľúbili, že budú môcť chodiť do zhromaždenia…no sľub nesplnili. Skoro po svadbe bol zákaz zhromaždeniu a mladé ženy chradli tak, že aj mne ich bolo nakoniec ľúto. Keď sa mi to pri tých dievčatách tak dobre podarilo, začal som obchádzať mládencov a maľovať im peknú budúcnosť, len nech sa dobre oženia. Obe dievčatá som im dával za príklad. Dvaja z týchto mládencov ma poslúchli, šli do susednej dediny a priviedli si odtiaľ ženy. Takto bola mládež prúdom nesená na širokú cestu. Teraz som sa vybral za staršími.
Sused robil nový plot v záhrade a ja som mu našepkal, aby si ho urobil rovno, že ten jeho sused nebude o tom nič vedieť. Poslúchol ma. Keď bol plot hotový prišiel som navštíviť suseda a povedal som mu, že jeho sused vošiel s plotom ďalej, do jeho záhrady. Nedal sa dvakrát prosiť, šiel ku susedovi, začala sa hádka a nakoniec aj súdny spor. Obe strany platili veľké súdne poplatky. Od tej doby sa jeden na druhého hnevajú a oboch mám pevne vo svojich rukách..
Raz som navštívil tetu K. Tá bola stále šťastná, aj vo svojej chudobe. Vravela, že jej Kráľ svetlosti bol stále chudobný. Upozornil som ju, že tie bohaté gazdinky si ju vôbec nevšímajú, pretože sú veľmi hrdé. Ani vo sne ma nenapadlo, že mi hneď uverí a vyhlási, že ona si bude sama doma čítať Bibliu a do zhromaždenia – medzi tie domýšľavé a pyšné – nemusí chodiť. A skutočne prestala chodiť. Tých bohatých som sa zase snažil doma zamestnať, aby nemali čas ísť do zboru. Niekedy sa niečo spálilo na peci, alebo sa niečo pokazilo, či súrne bolo treba niečo dokončiť. Kým to všetko urobili, bolo po zhromaždení. Sám seba som chválil ako dobre mi to šlo.
Medzitým pani kazateľová napísala manželovi druhý list. Škoda, nevedel som o tom, až keď už bol odoslaný. Písala mu o pomeroch v zbore, aké je to tu všetko smutné. Myslel som si, že teraz kazateľ určite príde. A nemýlil som sa. Veľmi mu záležalo na zborovom poriadku. Ja som sa medzitým snažil pani kazateľovej veľa narozprávať o tom, že jej muž ju už nemá rád, keď na prvý list nedošiel domov, že viac si váži zbor, ako ju. Tešil som sa, ako ho privíta výčitkami. Tu trpaslík stíchol, ako by už skončil so svojim rozprávaním.
„Patríš do prvej triedy a určite dostaneš vyznamenanie.“ Lucifer sa zdvihol a pripol veľkú zlatú medailu s veľkým plamenným odznakom na jeho prsia.
„Znovu pôjdeš do dediny, aby si vo svojej práci pokračoval.“
„Prosím, pán Lucifer, pošlite tam druhého,“ – začal prosiť trpaslík, „ja sa radšej vzdám vyznamenania a pôjdem kamkoľvek, len nie tam.“
„Prečo nechceš ísť? Ty sa tam najlepšie hodíš. Snáď si nepoľavil vo svojich povinnostiach?“
„To nie, ale, ale…musím povedať, že som šiel oproti kazateľovi, aby som si ho obzrel skôr ako príde domov. Keď som ho uvidel, musím povedať, že som o ňom veľmi málo vedel. Je to muž, ktorý sa veľmi podobá svojmu Kráľovi svetla. Jeho pohľad som nemohol zniesť. Vôkol neho bola silná stráž anjelov. Ako len k nemu pristúpiť? Zďaleka som ho sledoval, bol som zvedavý, ako ho privíta jeho žena… Keď sa objavil vo dverách, žena mu vyšla oproti, on ju objal a ona v tom momente zabudla na to, čo si naňho pripravila. Keď ju milo odprosil, že nemohol skôr prísť kvôli práci pre Spasiteľa, pustila sa do plaču a vyznala svoju hlúposť. Prosila, aby jej odpustil, že v tom prvom liste mu klamala. Hneval som sa sám na seba, keď som videl ako sa všetko rúca. V kazateľovom dome sa všetko vrátilo do starých koľají. Obaja sa sprotivili zlému, odovzdali sa Kráľovi svetla a ja som na vlastné oči videl, ako kazateľ s plačom napomínal veriacich, aby činili pokánie a navrátili sa zo svojho poblúdenia. Veriaci ešte v ten večer činili pokánie, iba niektorí boli takí, že sa zatvrdili a hovorili: „Nech každý robí to, čo uzná za dobré, lebo každý pozná najlepšie svoje pomery. Veď sa treba starať len o svoju rodinu, o svoje deti, ….“ Po zhromaždení zdržal kazateľ staršieho zboru a vyzýval ho, aby sa spojili na modlitbách, čo mu on aj sľúbil. Sám kazateľ sa postil a celé noci trávil na modlitbách, tak ako jeho kráľ Ježiš. Preto sa Kristus priklonil k nemu a začal ma premáhať a víťaziť nado mnou. Ja som bol celkom rád, že sa už skončil rok a že sa môžem vrátiť späť.
Lucifer krútil hlavou a mrzuto prehovoril: „Čakal som lepší koniec, keďže začiatok bol taký skvelý. Nesmieme však strácať nádej. Musíme toho muža dostať na lep. Tí ostatní už pôjdu za ním. Dostaneš ešte ďalších siedmych démonov na pomoc a snažte sa, aby ste moje rozkazy vyplnili a dedinu K celú pre mňa podmanili. Nezabúdajte, že už mám iba krátky čas na prácu. Až raz si národy sveta podmaní Kráľ svetlosti, skončí sa naša vláda. Preto smelo a vytrvalo vpred!“
V tom hlas z ampliónu volá cestujúcich na tretiu koľaj,… vyskočil som zo svojej stoličky a bežal na nástupište. Sadol som si do vlaku a modlil som sa za kazateľa XY, aby mu bol Kráľ svetla milostivý a pomáhal mu bojovať a premáhať moc temnosti. Pochopil som hĺbku slov môjho Spasiteľa. Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia!
Zasadanie „temného“ parlamentu (2)
0Uprostred dediny majú postavenú svoju modlitebňu. Už dávno som sa chcel do nej pozrieť, ale obával som sa. Raz som sa obšmietal pri dverách modlitebne, keď sa objavilo dievča, ktoré som naviedol, aby si dnes vzala na ruku náramok, na krk retiazku a na prst prsteň. K tej som sa smelo pripojil, očakávajúc, že mi bude aj naďalej slúžiť. Keď sme spolu vchádzali dnu, rozkázal som jej aby si sadla na kraj lavice, aby ju muži mohli dobre vidieť. Spravila to. Lavice boli všetky obsadené. Udivilo ma, koľko ľudí chodí do zhromaždenia, a krčma pritom zíva prázdnotou. Dievčaťu som poradil, aby pri speve hrdo sedelo a ústa malo zatvorené. Potom som prišiel k jednému mládencovi a upozornil som ho na ňu. Ten drgol do druhého, ten zase do ďalšieho a za chvíľu bolo počuť šuškanie a smiech. Mužovi, ktorý zastupoval kazateľa došla trpezlivosť a upozornil ich, že táto miestnosť nie je na smiech. Kto sa chce smiať, nech ide von. Týmto výrokom upozornil tých, ktorí sedeli vpredu a o ničom nevedeli, aby sa začali obzerať a zisťovať čo sa deje. Všetci sa potom rozchádzali mrzutí, znechutení, len ja trpaslík démon, som bol šťastný a spokojný s dopoludňajším zhromaždením. Poobede som navštívil jedného chlapca, ktorý pravidelne chodil aj na popoludňajšie biblické hodiny. Našepkal som mu, aby radšej šiel do prírody, veď aj tam je pekne. Tým dodal chuť aj iným chlapcom a dievčatám, a tak sa tam všetci dobre bavili až do neskorého večera. Darmo na nich čakali učitelia biblických hodín, tí ostali v zbore sami. S mládežou mi to už išlo a tak som sa vybral za ženami, aby mi neutiekli.
Na ulici stála mladá žena, ktorej muž pracoval v cudzine. Túto som zavolal a poslal do zhromaždenia pre ženy. A ona šla. Toto zhromaždenie viedla kazateľova manželka a vyzývala k poslušnosti Bohu, ku pokániu, ku obráteniu… Niektoré ženy si aj poplakali a začali sa modliť. Mne bolo tak zle, že najradšej by som utiekol, ale včas som sa spamätal a pomohol svojej priateľke, aby sa tiež pomodlila a to tak umelecky, aby to bolo pod mojou réžiou. Ženy sa domnievali, že aj ona činila pokánie a volali ju sestrou. Nezistili, koho medzi seba prijali. Rozišli sa s vedomím, že toho veľa vykonali, a zatiaľ si podpílili pod sebou konár.
Večer bolo zase evanjelizačné zhromaždenie. Miestnosť bola preplnená a ja trpaslík som sedel tichúčko v domnení, že som už vykonal dosť. Po skončení zhromaždenia dirigent oznámil, aby mládež ostala cvičiť spev. To bude niečo pre mňa, pomyslel som si, a zdržal tú mladú ženu, aby tiež ostala cvičiť spev. Dirigent začal cvičiť. Nie veľmi dobre sa mu darilo, lebo ja som navádzal ostatných, aby robili hluk. Slečna Darinka, dcéra chudobnej vdovy, bola zvlášť živá. Dirigent ju trikrát upozornil, aby bola ticho a pritom sa zakaždým na ňu milo usmial. Upozornil som na to moju susedku a zašepkal som jej: „Títo dvaja sa určite majú radi!“ Ona tomu uverila a ešte toho večera zašla za manželkou dirigenta a povedala jej, ako sa jej manžel blažene usmieval na slečnu Darinku. Od tejto chvíle som mal pani dirigentovú na uzde. Urobila všetko, čo som jej rozkázal. Keď sa manžel vrátil, dostal takú „hubovú“ polievku, že takmer celú noc nespal. Od tej doby nastal v ich domácnosti nepokoj a trvá až dodnes. Napriek tomu, že on sa snaží ostať v úprimnosti, jeho žena uverí každej maličkosti a žiarli. Potom sa rozčúli a tak „podpáli“ nový hriech.
„To si tomu teda dal!“ uznanlivo sa ozval jeden z démonov.
„Rozprávaj však ďalej!“ povzbudil ho Lucifer. Trpaslík pokračoval:
Tú moju priateľku, ktorú som si veľmi obľúbil, som nahovoril, aby navštívila aj pani kazateľovú. Keď sme k nej prišli, usilovne pracovala. Bola obklopená deťmi a práve ich učila spievať o Kráľovi svetlosti. Mal som obavy ako pochodíme, dodal som si však odvahy, mysliac si, že práve to je moja povinnosť – zvádzať. Kazateľova manželka privítala moju priateľku a ponúkla jej stoličku. Zároveň sa spýtala, čo ju k nim privádza.
„Prišla som vám poďakovať za tie krásne slová, ktoré ste včera na stretnutí žien povedala. Veľmi ma tie slová dojali a rada by som sa odovzdala Ježišovi.“
„To je pekné, len aby ste to nebrala povrchne. Viete, Pán Ježiš povedal: Kto sám seba nezaprie a nezriekne sa všetkého, čo ho oddeľuje odo mňa, nemôže byť mojim učeníkom.“
„To, čo hovorím, myslím vážne. Všetko, na čo som rada míňala peniaze, ozdoby a módne výstrelky predám, a budem sa správať už len slušne!“
„Hlavnou a prvoradou vecou je určite zmenené srdce, ktoré zmení sám Pán, keď sa mu odovzdáme. Ostatné sa dostaví samo.“
„Neviem, čo na to povie môj muž.“
„Čo by asi tak povedal; bude rád, keď uvidí, že má ženu, ktorá sa chráni zlého. Už vám niečo z tej cudziny písal?“
„Počula som, že si tam našiel inú ženu. Ale nikomu to prosím nehovorte. Ja sa tomu ani nedivím…v dnešnej dobe je svet veľmi skazený…a k tomu mladý a zdravý človek. Telesné žiadosti privedú človeka rýchlo k nevere. Často som myslela aj na vášho manžela. Tiež je zdravý, mladý, či si tam tiež nejakú nenašiel.“
Ja, trpaslík, som priskočil ku kazateľovej manželke a pošepkal jej: „To je celkom možné, veď keď je doma, písací stolík či knihy sú mu milšie.“ No kazateľova manželka zvolala: „Pochybujem, môj muž je predsa veriaci človek a kazateľ Božieho slova.“
Medzitým, ako sa rozprávali, prišli deti do kuchyne a prevrátili vedro s vodou. Pani kazateľová odišla robiť poriadok a ja som poslal svoj nástroj domov. No ja, trpaslík, som ostal.
V tú noc pani kazateľová nespala. Dal som si na tom záležať, aby som ju presvedčil, že jej manžel jej tam môže byť neverný. Pripomínal som jej Samsona, Dávida, Šalamúna, opisoval som jej muža, aký je pekný a dobrý rečník, ako dokáže svojou rečou uchvátiť poslucháčov a takíto rečníci bývajú ženami obletovaní. Pani kazateľová konečne vstala, prehodila na seba župan a ja som sa zľakol, že pôjde na kolená prosiť o radu a pomoc Kráľa svetlosti a týmto bude vlastne môj plán zmarený. Ale nešla, a to bolo výborné. Vnukol som jej myšlienku, aby napísala manželovi list. Počúvla, a ja trpaslík – démon som jej diktoval.
„Milý manžel, ani neviem, ako mám začať písať. Ak nás chceš vidieť ešte živých, všetko nechaj tak a príď hneď domov. Deti sú choré a moje nervy už vypovedali službu.“
Cha – cha – cha…zaznelo celou zasadacou sieňou, ty si ju teda dostal. Nie nadarmo si synom otca lží. Ako si ju dokázal presvedčiť, aby klamala? Veď vo svojej Biblii majú napísané, že klamári nevojdú do Božieho kráľovstva.
„Utíšte sa!“ zvolal Lucifer. „A ty pokračuj!“
Potom som si skočil do mesta, kde tento kazateľ misijne pracoval. Tam som požiadal svojho brata, tiež malého piadimužíka, aby nejako toho kazateľa zamestnal, aby nemohol odísť domov… on ma poslúchol a dovolil, aby sa ľudia húfne hrnuli na zhromaždenia, na ktorých bude kazateľ kázať. On sa riadi veršom, že „viac sluší poslúchať Boha, ako ľudí,“ a vec Kráľa svetlosti má na prvom mieste, preto sa rozhodol ostať pri svojich povinnostiach a nedbať na ženinu výzvu. Rýchlo som sa vrátil na svoju stanicu a ujal sa nových vecí.
Zasadanie „temného“ parlamentu (1.)
0Poddajte sa teda Bohu a sprotivte sa diablovi, a utečie od vás. Jak 4,7
Istý kazateľ na misijnej ceste pri prestupovaní na iný vlak musel čakať 2 hodiny. Keď vošiel do čakárne – bolo to v noci – zistil, že všetci spia, a to buď na laviciach alebo pri stole. Aj on si položil hlavu do dlaní a zaspal.
Snívalo sa mu, že sa ocitol v akomsi začarovanom svete, vo veľkom nádhernom paláci. Od strážcov, ktorí stáli pri bráne a žiadali od každého preukaz, sa dozvedel, že tento palác je parlament kráľa temnosti. „Vedel som, že môj preukaz od kráľa svetlosti nemá žiadnu cenu, preto som začal vysvetľovať, že cestujem a čakám na vlak. Mám čas a tak som si vyšiel na prechádzku a rád by som vedel, či niekto v tomto paláci býva, keď je tam tak ticho.
„Tu býva kráľ temnosti,“-odpovedal strážca,- „pán Lucifer. Práve dnes tu prebieha zasadanie poslancov z rôznych krajín a tí podávajú svoje správy. Preto je všade tak ticho.“
Škoda, že nemám povolenie ísť na toto zasadanie, pomyslel som si.
„Vidím síce, že nepatríš k nám, ale ak sľúbiš, že sa budeš správať slušne a potichu, tak ťa tam pustím.“ – povedal jeden zo strážcov. Sľúbil som mu to, a za chvíľu som už bol vo veľkej zasadacej sieni. Bola nádherne vyzdobená. Tichúčko som si sadol do kúta a všetko pozorne sledoval. Môj sprievodca videl, že sa správam ticho, tak sa vrátil na svoje miesto pri bráne. V čele obrovskej sály stál vyvýšený čierny trón. Na ňom sedel kráľ temnosti, ktorého ostatní titulovali „pán kráľ – Lucifer“.
Kráľ Lucifer držal ohnivé žezlo a ukazoval, ktorý z poslancov má podávať správu o svojej činnosti. Démoni rozprávali, čo všetko minulého roku medzi ľuďmi vykonali.
Jeden oznamoval, že zničil veľkú loď a že niekoľko stoviek ľudí sa pritom utopilo. Začal sa tým chváliť. Lucifer však povedal: „Toto nie je žiadny hrdinský čin, veď tí, ktorí sa utopili nie všetci prišli do mojej ríše. Veľa tam bolo takých, ktorí boli z mojej ríše vytrhnutí kráľom svetlosti a zostali verní až do smrti. Za svoju prácu nedostaneš žiadnu odmenu.“
Potom ukázal na druhého démona, a ten začal rozprávať: „Strávil som celý rok vo veľkom meste, kde sa mi výborne darilo. Svojím čarodejníckym prútom som hnal ľudí do divadiel, kín, za zábavou, do kaviarní, hostincov…. Všetky tieto inštitúcie som naplnil ľuďmi a potom ich napájal jedom, aby nerozmýšľali o smrti a večnom živote. Keď začal v tomto meste proti mne pracovať Kráľ svetlosti so svojimi služobníkmi, zosnoval som plán. Keď veľká divadelná sála bola naplnená ľuďmi, tak som budovu zapálil. Vznikla panika, zmätok, strach a výsledok bol, že viac ako tisíc ľudí bolo získaných do našej ríše. „Tí všetci k nám prišli“, ozval sa kráľ temnosti, – „to však nebol žiadny hrdinský čin. Veď oni nám už aj tak patrili, pretože nám verne slúžili. Urobil si chybu. Tí, ktorí z toho ohňa vyviazli, obrátili sa ku Kráľovi svetlosti a ten ich vytrhol z našej moci. A tí, ktorých si spálil, to boli naše nástroje na zvádzanie iných do hriechu. Za svoju prácu nebudeš vyznamenaný!“
Už, už som chcel miestnosť opustiť, pretože som si myslel, že všetko sú to staré veci. O takýchto postupoch som vedel, keď v tom ukázal Lucifer na jedného malého trpaslíka. „Tak rozprávaj, čo sa tebe podarilo vykonať v dedinke K.?“ A pretože som menovanú dedinu dobre poznal, zostal som sedieť a počúvať, čo sa to tomu nedôchodčaťu podarilo vykonať.
„Keď som dostal rozkaz ísť do dediny K.,“ – začal rozprávať malý démon – „veľmi som sa zľakol. Vedel som totiž, že v tejto malej dedinke je väčšia polovica veriacich. O nich sa široko-ďaleko rozpráva, že sú horliví nasledovníci svojho kráľa Ježiša Krista. Preto som si veľmi lámal hlavu, ako sa len medzi nich vlúdim. Dlhý čas som ich iba pozoroval a pobýval v ich blízkosti. Zo skúsenosti som vedel, že pravý veriaci sa dokáže húževnato vzpierať diablovi. Vedel som, že prenasledovanie, súženie, vraždenie, hlad, chudoba a podobné veci ho ešte viac utvrdia vo viere. Zaumienil som si, že začnem s nimi veľmi opatrne a jemne zaobchádzať.“
„Výborne!“ – ozvalo sa v sieni. Mnohí démoni totiž poznali túto dedinu a pamätajú na svoje odrazené útoky.
„Rozprávaj ďalej!“ – povzbudzoval ho Lucifer.
„Keď som pred rokom dostal rozkaz ísť do tejto dediny, zhrozil som sa. Radšej by som šiel hocikam inam, pretože kazateľ v tejto dedine je tak úzko spojený s tým pravým svetlom, že v jeho blízkosti sa nedalo obstáť. Modlitbami strháva nebeské prieduchy a vyprosuje od svojho Boha víťazstvo nad ríšou temnosti. Nebola to maličkosť prísť do blízkosti tohto Božieho služobníka. Prvý deň som obchádzal dedinu a priblížil som sa k jednej babke, ktorá zbierala huby. Od dvoch žien, ktoré išli z poľa a rozprávali sa s babkou, som sa dozvedel, že kazateľ XY odišiel na dlhšiu misijnú cestu. „Výborne!“- zvolal som a ihneď som z jednou z týchto žien šiel do jej domácnosti. Potešil som sa, lebo celá rodina patrila tebe, výborný Lucifer. Domáci pán bol darebák, opilec, žena nemravná a deti? Z tých som mal najväčšiu radosť. Vo všetkom ma počúvali…
Tretina obyvateľov tejto dediny nesklonila svoje kolená pred Ukrižovaným. Sú to tvoji verní otroci. Zaumienil som si, že ich budem navštevovať osobne a zistím na akú prácu ich môžem použiť.
Začal som s mládežou. Na začiatok som im ukázal naliehavosť módy. Našepkával som im, že keď sa budú podľa módy obliekať, budú veľmi dobre vyzerať a môžu sa lepšie vydať a oženiť. Všetci so mnou súhlasili…a hneď sa to aj začalo. Dievčatá a chlapci naliehali na rodičov, že to a ono potrebujú. Rodičia nie vždy mali na to peniaze, preto si požičiavali, a to niekedy aj za veľké úroky. Jeden druhému sa stali ručiteľmi a uplietli si na seba dobrý bič. Keď už sa takto, podľa mojej chuti obliekali, poradil som im, aby usporiadali ples a povolali mládež z okolitých dedín. Popri tom chodili vyobliekaní, stále v novšom a drahšom odeve hore-dole po dedine a ja som sa medzitým priplichtil ku dievčatám, ktoré práve išli na zhromaždenie, kde sa kázalo Božie slovo a pošepkal som im: „Vidíš tie kamarátky, aké majú šaty? To ty máš lepší vkus, mohla by si sa oveľa lepšie obliecť. Veď predsa pekne a moderne sa obliecť nie je hriech.“
Aj mužom som pošepkal to isté a hneď sa našli takí, ktorí ma poslúchli. Dali si ušiť nové moderné šaty, s drahými ozdobami. Škoda, že ste nevideli, čo sa dialo v domovoch. Matky, prehovárané deťmi, kupovali a kupovali, bez toho, aby o tom vedeli otcovia. Tak to šlo dom od domu, ako veľká povodeň.
Čierna ruža 3.
0Vojna prináša vojakom život plný zmien. Po krátkom odpočinku, prerušenom len niekoľkými drobnými potýčkami, po ktorých neostali ani mŕtvi ani ťažko ranení, prišiel rozkaz na ďalší pochod. Plukovník vedel, že jeho pluk sa veľmi skoro ocitne v bojovom ohni. Posledná Jeffova návšteva v nemocnici predčila všetky ostatné. Na plukovníkov rozkaz boli na izbu chorých detí prinesené dva koše: Jeden plný ruží, druhý plný pomarančov a rôznych pochúťok. „Tak Jeff, teraz choď a urob deťom radosť. To je na rozlúčku,“ súril ho plukovník. Na chvíľu Jeff zabudol na všetko ostatné a radostne utekal do nemocnice. Hneď na to ho uvideli v detskej sále, ako ozdoboval všetky postele ružami a deti obdarovával dobrotami. Pritom sa im snažil vysvetliť, že teraz nejakú dobu ani on ani jeho plukovník nebudú môcť prísť, pretože musia s ostatnými vojakmi odísť. „Ale …dovidenia, …a keď nie tu, tak istotne tam, kde všetky deti budú nebeskými kvetmi!“ Táto nádej uľahčila všetkým ťažké lúčenie.
Kým Jeff predsa len na chvíľu zabudol na všetky nepríjemnosti a prežíval okamihy radosti spolu so šťastnými, obdarovanými deťmi, plukovník sedel vo svojom stane a bojoval ťažký boj: Má vziať chlapca so sebou, alebo nie? Myslel na to, že by v okamihu svojej smrti chcel mať tohto chlapca pri sebe, ale potom všetko dobre uvážil a rozhodol sa pre celkom iný plán. Zaumienil si, že ho pošle na známu misionársku školu vo svojom rodnom meste, aby tam študoval a stal sa misionárom. Doteraz bol tento mladý život užitočný a požehnaný. Prečo by mal teraz, kvôli nemu, starému plukovníkovi, vykrvácať na bojisku? A tak sa plukovník rozhodol, že sa vzdá jeho služieb. Nakoniec si však povedal, že sa predsa ešte len spýta Jeffa, nech sa rozhodne on sám.
Jeffovo prianie bolo jasné. Už dávno si prial, aby keď vyrastie, mohol slúžiť svojmu zotročenému a hlboko padlému ľudu, s ktorým tak súcítil. Prial si týmto úbohým dušiam prinášať radostnú zvesť o Spasiteľovi, ktorý vypočúva modlitby a je mocným pomocníkom v každom súžení.
Avšak niečo mu prekážalo, aby svoje prianie vyslovil. Keď mu plukovník navrhol, aby šiel do misijnej školy, rozhodne zavrtel svojou kučeravou hlavou a povedal: „Kdeže, Jeff musí ísť s pánom plukovníkom. Inak to nejde.“
„Tvoj otec je možno doteraz v otroctve, rozmýšľal si o tom Jeff?“ spýtal sa plukovník, aby trochu spochybnil jeho rozhodnutie. Ale Jeff sa nedal: „Pán plukovník, sám nemôžte ísť. Ja by som bol veľmi smutný, veľmi – veľmi smutný.“ A jeho smútok bol taký zrejmý a úprimný, že sa plukovník nezdržal a objal ho. A tak Jeff ostal pri pluku…na veľkú radosť všetkých vojakov. S odvahou sprevádzal svojho pána nejednou krutou bitkou. Nedal sa síce prehovoriť, aby nabil pušku a vystrelil na nepriateľa, ale neúnavne preukazoval vojakom rôzne drobné služby a mal vždy pre každého pripravenú plnú fľašu vody na občerstvenie.
Keď večer zmĺklo dunenie diel a nad bojiskom sa rozhostila noc, Jeff sa potichu vytratil vonku a až neskoro v noci sa vracal do tábora. Plukovník, ktorý býval veľmi unavený, sa nestaral o to, čo robí jeho sluha v noci. Ale jedného dňa zachytil, ako jeden ranený vojak dobrorečí „Čiernému anjelovi“. Hovoril, že mu zachránil život, keď ho v noci dovliekol s veľkou námahou do ošetrovne. A tak plukovník pochopil, že si jeho malý čierny sluha našiel novú prácu.
Raz večer sa vydal tajne za Jeffom, tak ako kedysi do nemocnice. Našiel ho na malom pahorku, vedľa umierajúceho vojaka, ktorého chvíľu predtým vytiahol svojimi malými rukami z priekopy, keď zachytil jeho bolestivé stonanie. Smrteľne zranený vojak ležal hlavou na Jeffových čiernych prsiach a Jeff sa k nemu potichu, no nežne prihováral:
„Neboj sa, vojak, Pán Ježiš zomrel za hriešnikov, Pán Ježiš urobí zase všetko biele a čisté. Pomodli sa k Pánu Ježišovi.“
Umierajúci s námahou zopäl ruky a z jeho pier sa ticho ozvalo: „Môj Pane Ježišu!“
„Tak je to dobre, to je výborné,“ prikyvoval Jeff.
„Pán Ježiš nás má veľmi rád. On nás počuje.“ Jeff opatrne položil vojakovu hlavu do trávy, zopäl ruky a začal sa modliť. Modlil sa s takou detskou vrúcnosťou, že plukovník sa už nedokázal ovládať.
„Čo tu robíš, Jeff?“ spýtal sa, keď chlapec vyslovil záverečné „Amen“ a s námahou sa snažil zdvihnúť práve zosnulého vojaka, aby sa presvedčil, či je skutočne mŕtvy.
„Jeff pomáha, ten úbohý vojak zomiera, pán plukovník,“ odpovedal prosto. „Tu je ešte viac biedy ako pri tých chorých deťoch, pane. A ja som len úbohý, slabý neger. Nemôžem im pomôcť.“ Nocou sa ozvalo tiché zastonanie. Jeff zbystril sluch a bez váhania sa chcel vydať za zvukom, ale ucítil na pleci plukovníkovu ruku. „Ach, teraz ma určite potrestá, zabudol som na vojenskú poslušnosť,“ pomyslel si Jeff a prikrčil sa. Ale počul len polohlasný plukovníkov povel: „Stoj, pôjdem s tebou.“
A tak bola teraz táto tichá práca lásky vykonávaná týmito dvoma priateľmi tak dlho, pokým sa ráno neukázali prvé slnečné lúče. Na smrť unavení sa vracali do tábora: plukovník s „Čiernym anjelom“.
Jeff spolu so svojim pánom dokázal v tých smutných dňoch bojov medzi zranenými a umierajúcimi veľké veci. Jeho meno sa nieslo od úst k ústam. Ale on s pokorou a skromnosťou odmietal všetku chválu a ostával prostým „negrom“, akým býval aj predtým.
Až doteraz sa žiadna nepriateľská guľka nedotkla ani Jeffa ani plukovníka a zdalo sa, že zostanú živí. Jeff bol stále po plukovníkov boku a jeho veselý hlások a radostná dôvera v Spasiteľa nemálo prispievali k tomu, že pluk šiel víťazne dopredu. Víťazstvo už bolo takmer isté a plukovník sa tešil na šťastný návrat domov. Maľoval svojmu sluhovi budúcnosť tými najkrajšími farbami. No…naraz sa všetko zmenilo.
Po jednej ťažkej bitke sa vydali Jeff s plukovníkom okolo polnoci na bojisko. Zastavili sa na kopci. Mohutná plukovníkova postava v uniforme bola osvetlená žiarou mesiaca. Tu započulo bystré Jeffovo ucho svištivý zvuk guľky. Ako blesk priskočil k svojmu pánovi a strhol ho na zem. V tej chvíli však ucítil ostrú bolesť v chrbte a s tichým výkrikom klesol. Stalo sa čo si prial, zachránil pánovi život.
„Jeff, môj ubohý chlapče, ty si snáď za mňa zomrel!“ vykríkol plukovník. Prezrel si jeho ranu, narýchlo ju obviazal a odnášal ho k najbližšiemu sanitárovi. Neodišiel, pokiaľ neboli lekári hotoví a nepovedali mu, ako to s Jeffom vyzerá. Veľa nádeje mu však nedávali. Dopravili chlapca do poľnej nemocnice a tam dostal tu najlepšiu posteľ. Až v túto noc porozumel plukovník evanjeliu o Spasiteľovi, ktorý zomrel za všetkých ľudí.
V horúčke Jeff blúznil….zdalo sa, že znovu a znovu prežíva úzkosť a strach, pretože neustále volal: „Preč, pane rýchlo preč. Pán nesmie zomrieť. Neger je tu, rýchlo, pane!“
Keď Jeff prvýkrát pri plnom vedomí otvoril oči, uvidel plukovníka ako sedí na jeho posteli. Chcel vyskočiť,aby ho privítal, ale nestačili mu sily a unavene klesol späť na vankúš. „Chudák neger, je chorý,“ povedal s ľútosťou.
„Skoro sa uzdravíš, Jeff,“ tešil ho plukovník. „Vieš, že si kvôli mne skoro zomrel?“ Jeff prisvedčil: „Ja som inak nemohol,“ snažil sa vysvetľovať. „Odpustite mi, pán plukovník, ale ja som nevedel, či by ste bol v nebi ako kvet, či ste si zamiloval Pána Ježiša. Milujete Ho? Milujete Ho kvôli Jeffovi?“
Až teraz plukovník pochopil, prečo Jeff ostal radšej s ním. Mal strach, že jeho pán nebude spasený a to nedovolilo malému černochovi, aby od svojho pána odišiel. Plukovník sa sklonil, pobozkal ho ale priamej odpovedi sa vyhol.
Po niekoľkých dňoch horúčka ustúpila, ale chlapcove sily boli také vyčerpané, že nádej na uzdravenie nebola žiadna. Rana stále hnisala a Jeff deň po dni chradol.
Bolo to na sklonku jedného jesenného dňa. Väčšina chorých v nemocnici driemala, len Jeff nespal. Povedali mu síce, že plukovník dnes odišiel za služobnými povinnosťami niekde ďaleko, a preto ho dnes nenavštívi, ale Jeff napriek tomu upieral veľké, žiariace oči na dvere a čakal. Jeho pán príde, určite! On to vedel.
Keď plukovník potichu otvoril dvere a vstúpil do miestnosti, počul tichý, radostný výkrik. „Tu som, milý chlapče,“ povedal plukovník láskavo. Asi práve zoskočil z koňa, pretože vyzeral veľmi unavene. Starostlivo upravil vankúš pod Jeffovou hlavou a potom vytiahol z batoha niečo, čo bolo zabalené v hodvábnom papieri. Bolo to niekoľko krásnych orosených bielych ruží. Vyzerali ako pozdrav z raja.
Cesta, ktorú musel plukovník urobiť kvôli ružiam až do mesta, rýchla jazda, únava i hlad, to všetko teraz bolo v porovnaní s chlapcovou radosťou zanedbateľné. Jeff zovrel ružu do svojich vychudnutých čiernych dlaní. „Pán plukovník, Jeff bude ružou, ružou v nebi, krásnou ako sú tieto, ale čiernou, čiernou ružou pri Pánovi Ježišovi. Jeff sa teší, veľmi sa už teší, že uvidí svojho nebeského Pána,“ šťastne šepkal už slabým hlasom.
V jeho očiach čítal plukovník nemú prosbu, ktorú dobre chápal. Veď dnes sem prišiel práve preto, aby svojho malého čierneho sluhu zbavil poslednej pozemskej starosti. „Jeff,“ povedal nežne a chytil ho za ruku. „Keď sa budeš modliť k Pánovi Ježišovi, povedz mu, že ho tvoj plukovník miluje!“
„Že ho miluje? Pán plukovník miluje Pána Ježiša?“ zaradoval sa Jeff. Jeho tvár žiarila a posledný šťastný pohľad utkvel na plukovníkovi, ktorému po opálenej tvári stekali slzy. Ako by čakal len na túto správu…za malú chvíľku Jeff tíško zomrel.
Vojna plukovníkovi nedopriala, aby ozdobil miesto Jeffovho posledného odpočinku. No jeho pamiatku si uctil oveľa lepším spôsobom. Ihneď začal pátrať, či Jeffov otec ešte žije. Tiež daroval veľkú finančnú čiastku pre misijný ústav, kam chcel pôvodne poslať Jeffa. Namiesto neho odtiaľ po čase vyšiel iný mladý misionár, aby zvestoval zotročenému čiernemu ľudu radostné posolstvo o Pánovi Ježišovi.
Keď sa plukovník po vojne vrátil ku svojej rodine, často svojim deťom rozprával o „Čiernej ruži“. Jeffova pamiatka ostala jasnou stopou svetla ukazujúcou mnohým cestu k Tomu, ktorý svojim rúchom večnej krásy oblieka tých, ktorí ho milujú.
Čierna ruža – 2.časť
0Keď sa po čase Jeff vrátil do svojej práce, bol z neho celkom iný „neger“, ako hovorieval. Každý hneď zbadal, že sa s ním niečo stalo. Jeho vzhľad, reč a aj jeho správanie sa celkom zmenilo. Teraz ho vyhľadávali ešte viac ako predtým, pretože slúžil každému a pomáhal všetkým. Ak mu niekto ponúkol alkohol, odmietol, a keď sa z neho vojaci vysmievali, bez slova odišiel.
Spieval viac ako predtým, ale jeho repertoár bol celkom iný. S väčšou horlivosťou tiež začal šetriť, ale jeho stará ponožka sa asi tiež zmenila. Peniaze sa v nej nejako neudržali. Vždy v sobotu odpoludnia, keď mal Jeff voľno, odchádzal do mesta a vracal sa až večer, ale s prázdnou ponožkou.
Plukovník si to všimol a bolo mu to divné. Nikdy si totiž nevšimol, aby si Jeff kupoval nejaké sladkosti, a asi nedával peniaze ani na nijaké šaty, pretože stále nosil roztrhaný odev, dokonca si ho nedal ani opraviť. O peniaze nehral – čo teda robí so všetkými svojimi „úsporami“?
A tak sa plukovník rozhodol, že chlapca vystopuje. Keď v sobotu Jeff, ako obyčajne, prišiel pre svoj pas, bez ktorého nikto nesmel opustiť tábor, plukovník mu ho dal, ale vážne ho napomenul: „Tak si myslím, Jeff, že svoje peniace by si mal používať rozumnejšie. Si otrhaný, vôbec nevyzeráš ako plukovníkov sluha. Čo sa stalo? Dávam ti azda malý plat?“
Jeff sa na plukovníka smutne pozrel a sotva sa zmohol na niekoľko slov. Tak veľmi sa ho dotklo plukovníkovo napomenutie.
„Máte pravdu, pane, naozaj som otrhaný.“ Pozrel sa na svoje nohavice a začervenal sa: „Rozmyslím si to, pane. Už na budúci týždeň.“
Plukovník odišiel a Jeff ostal sám. O chvíľu sa však plukovník vrátil a počul, akoby Jeff s niekým rozprával. Zreteľne počul chlapcov prosebný hlas: „Môj nebeský Otec, drahý Pane Ježišu, ty vidíš v akej som situácii. Mal by som si kúpiť nové šaty, povedal to pán plukovník a je to pravda. Ale nemám peniaze na to, aby som utrácal na zbytočnosti. Tá dobrá pani v nemocnici hovorila, že ty vieš všetko. Čítala mi z tej knihy, kde je napísané, že si máme brať príklad z kvetín, ktoré sa tiež nestarajú o svoj odev. Vieš, môj Pane, keby si ma obliekol ako tie kvetiny, pomohol by si mi, a ja by som mohol svoje peniaze dať na celkom iné, potrebnejšie veci. Veď je toľko chorých detí. Prosím ťa, nech sa nemusím starať o toho „negra“, a nech sa pán plukovník na mňa nehnevá. Amen.“
Plukovník, ktorý ticho načúval, bol veľmi prekvapený. Keď Jeff odišiel, dal si osedlať koňa a povedal si, že na všetko sa pozrie a to hneď.
Hneď v prvej ulici vošiel Jeff do cukrárne.“Aha ho, žobráka,“ povedal si plukovník. „Je to neger, ako všetci ostatní. Jesť a spať, spať a jesť, to je všetko čo vedia. Aj keď Jeff nie je lenivý, ale…“
Po chvíľke sa Jeff objavil pred obchodom a v rukách mal plno balíčkov a ponáhľal sa do vedľajšej uličky, kde pre zmenu zmizol v kvetinárstve. Za chvíľku vyšiel a zamieril na predmestie. Plukovník ho zobďaleč sledoval a veľmi sa divil, keď zistil, že Jeff vstupuje do nemocnice. Všimol si, že vrátnik ho veľmi priateľsky víta. Keď Jeff zmizol v budove, plukovník sa vybral ku vrátnikovi a spýtal sa: „Čo tu robí ten černoch? Je to totiž môj sluha.“
Vrátnik odpovedal: „Ten je tu, pane, veľmi vítaným hosťom. Už na neho všetci čakajú. Ide na chlapčenské oddelenie. Ak si prajete, odprevadím Vás ku okienku, odkiaľ ho budete môcť sledovať.“
„Fajn,“ súhlasil plukovník. „Len to urobte nenápadne, nechcem aby ma videl. Mám na to svoje dôvody.“
Sluha priviedol plukovníka ku okienku práve včas, aby videl, ako Jeff vchádza do miestnosti. Chlapec šiel od postieľky ku postieľke, žiadnu nevynechal. Rozdeľoval deťom pomaranče a s niektorými sa aj porozprával. Plukovník videl vďačné pohľady chorých detí a počul, ako mu s radosťou ďakujú. V tej chvíli by bol starý bojovník dal 100 dolárov za to, aby mohol byť na Jeffovom mieste. Konečne boli všetky balíčky rozdané a Jeff pristúpil ku posteli, na ktorej ležal asi 10 ročný chlapec. Na prvý pohľad bolo vidieť, že chlapec umiera. Keď sa Jeff pri chlapcovi ocitol s prázdnymi rukami, chlapec sa rozplakal. Ako rád by teraz plukovník hodil svojmu sluhovi dolár, aby priniesol oveľa väčší darček, ale videl tiež, že chorý už nemôže jesť. Aj Jeff videl, že umierajúci je nešťastný, a tak sa na neho povzbudivo usmial a z vrecka vytiahol plechovú krabičku. Chlapcove oči zažiarili očakávaním… Sám plukovník sa skoro prezradil, keď sa nahol z okienka, aby videl, čo v krabičke je.
Jeff najprv vytiahol vlhkú vreckovku a potom sa objavila prekrásna biela ruža. Z úst umierajúceho sa ozvalo tiché a radostné: „Ach…“ Jeff položil ružu na vankúš vedľa chlapcovej hlavy, ten zavrel oči a plnými dúškami vdychoval jej vôňu. „Ó, Jeff,“ šepkal chlapec. „Aký si dobrý! Keď prídeš raz do neba, budeš tým najbelším anjelom, bielym ako táto ruža.“
Jeff náhle zvolal, akoby osvietený náhlym poznaním: „Toto je určite to, o čom rozpráva ta stará múdra kniha, keď hovorí a kvetoch tam hore. Som čierny, hlúpy neger. Modlil som sa aby som bol ako tie kvety, ktoré nepotrebujú šaty, aby som mohol všetky peniaze, ktoré mám, použiť pre vás. Myslel som si, že sa nemusím starať o šaty, že mi ich Pán Boh dá, práve tak ako ošacuje kvety. A tešil som sa na to. Veď tie moje šaty sú už celkom škaredé. Ale teraz som vďaka tebe pochopil, že až v nebi budem ako ten kvet, ako čierna ruža. Ale to nevadí, Boh aj ju pozná. Iba tam sa skončí bieda, nie tu. A preto chcem ešte viac pracovať, aby som mohol byť ešte viac užitočný. Vieš, ja slúžim plukovníkovi a musím sa slušne obliekať. Ale Pán Ježiš to určite zariadi, verím tomu. A tam,“ pokračoval Jeff a ukazoval hore, „tam budeme žiariť krásou ako tie kvety a ruže. Tak si to myslel, že?“ A Jeff pobozkal umierajúceho chlapca. Potom odišiel.
Plukovník si utieral slzy a zároveň sa usmieval. Vrátnikovi vtisol 5-dolárovú bankovku a povedal: „Nakúpte pre chorých pomaranče.“ Potom sa čo najrýchlejšie vzdialil. Keď vchádzal do vojenského tábora, niesol so sebou akýsi balík.
Na druhý deň ráno sa stalo niečo, čo Jeffovi urobilo veľkú radosť, ale zároveň ho to uviedlo do rozpakov. Keď sa totiž zobudil a chcel sa obliecť, zistil, že jeho šaty zmizli a na ich mieste ležali úplne nové šaty. Plukovník už nespal, ale bol celkom ticho a Jeffa pozoroval. Jeff si niekoľkokrát pretrel oči a ohmatával nové šaty, akoby neveril vlastným očiam. Potom chytil nohavice a začal si ich obliekať, no zarazil sa: „Možno že tieto šaty nie sú pre teba, Jeff,“ povedal si a pokyvoval hlavou. „Ale pre koho teda sú? Pánovi plukovníkovi sú malé, ach, ale by som si prial, aby boli moje!“
„Jeff,“ ozval sa plukovník.
„Tu som, pán plukovník. Zdá sa mi, že som sa tak trochu zbláznil.“ odpovedal chlapec.
„Jeff, tvoj nebeský Otec vypočul tvoju modlitbu a poslal ti nové šaty, aby si sa nemusel kvôli tomu trápiť a mohol byť pekný ako tie kvety.“
„Pán plukovník, kto vám to povedal? Alebo je to len sen? Nie, veď sám vidím, že je to skutočnosť.“
Potom Jeff pokľakol a modlil sa, tak ako sa dokáže modliť len jednoduché dieťa pochádzajúce z otroctva.
Až doposiaľ bol plukovník človekom, ktorý sa len veľmi málo staral o Božiu pravdu. Neskôr však rozprával svojim priateľom, že ho Jeffova modlitba zmenila. A často rozmýšľal o tom, či by nebolo bývalo dobré, keby túto modlitbu počul celý pluk.
Jeffov veliteľ sa od tej doby stal jeho najlepším priateľom. Stávalo sa, že sa so svojím malým čiernym sluhom radil, pretože Jeff na neho urobil so svojou poctivou vernosťou a svedomitosťou dobrý dojem. Jeff mu jeho lásku oplácal bezvýhradnou oddanosťou. Mal nové šaty a bol šťastný. Vojaci si z neho uťahovali, že vyzerá ako nejaký milosťpán, ale Jeff sa stále rozosmial a prehlásil: „Som oblečený ako kvet.“ A v jeho hlase bolo cítiť takú vďačnosť a úctivosť, až smiech okolo utíchol.
Chlapčenské oddelenie v nemocnici veľmi skoro zistilo, že jeho mecenáš má teraz viac financií. Veľmi často prichádzal Jeff aj s plukovníkom. Kráčal s plným náručím od jednej posteli k druhej a vzbudzoval radosť malým pacientom. Jeff im nezabúdal svojim zvláštnym spôsobom rozprávať o nebeskom Otcovi, ktorý sa stará o deti ako o tie najvzácnejšie kvetinky. Mnohé umierajúce oko sa ešte potešilo, keď Jeff rozprával, že aj choré deti sú kvetinky, ktoré raz tam hore v nebesiach rozkvitnú plným zdravím, pretože ich Pán Ježiš miluje. Jeff tiež veľmi radostne vykonával svoje každodenné povinnosti. Radosť mu nepokazilo ani to, keď ho niektorí vojaci volali pobožným negrom, ktorý zbiera centy pre Boha.
„Jeff potrebuje peniaze, veľa peňazí. Jeff bude lordom. Vojaci spotrebujú všetko len pre seba, ale Jeff nie,“ bránil sa. A vojaci dobre vedeli, že Jeff všetko, čo zarobí, dáva iným. A tak častokrát cent, ktorý by inak vojaci utratili na hlúposti, putoval do starej ponožky.