daniela

James Jeff bol malý černošský chlapec. Narodil sa na plantáži jedného bohatého amerického statkára. Matne si spomínal na nízku čiernu chalúpku, kde ho počas tmavých nocí hojdala jeho matka na rukách.

Cez deň pracovali obaja rodičia na poli. Jeff bol uviazaný vo veľkej šatke na matkinom chrbte a musel tam vydržať aj počas horúceho slnečného žiarenia, až kým nevyhlásili prestávku. No Jeff bol silný a zdravý a statočne prekonával všetky nepríjemnosti a útrapy. Veľmi skoro mohol aj on svojimi malými ručičkami vykonávať rôzne ľahšie práce. Častokrát videl ako dozorca bičuje jeho otca alebo ako sa mamička potáca pod ťažkým bremenom – a jeho detské srdce ho veľmi bolelo. Potom raz nastal večer, keď jeho otca spútali a s ostatnými černochmi odviedli preč. Na spýtavý Jeffov pohľad mu matka odpovedala: „Ocka predali!“

Malý Jeff sa potešil: „Ach, mamička, to sa budeme mať lepšie, že?“ „Snáď,“ povzdychla si mamička. „Jeff, keď zomriem, musíš sa pokúsiť utiecť,“ pokračovala. „Máš šikovné nohy a keď sa dostaneš za hranice, budeš v bezpečí, budeš slobodný. Bielí páni na druhej strane rieky nevracajú čierneho otrockého utečenca.

„Ale mami, ty predsa nesmieš umrieť. Nechcem zostať sám. Budem pracovať a zaplatím za seba aj za teba. Budeš sa mať tak dobre, ako ostatné biele ženy,“ vyhlásil Jeff a smelo zdvihol svoju kučeravú hlávku.

„Boh požehnaj pána za to, že vôbec môžem byť s tebou,“ povedala matka s plačom. Jeff sa k nej pritúlil a ona ho pohladila po vlasoch. Noc im patrila a oni s dušou plnou nádeje pozerali na strieborný mesiac, ktorý osvecoval vnútrajšok ich chatrnej šopy ako nebeský posol mieru.

O niekoľko rokov neskôr si Jeff spomenul na to, čo mu hovorila mamička. Raz popoludní, keď bolo zase veľmi horúco, klesla na poli a už viac nevstala. S krikom sa Jeff vrhol na ňu, ale nad hlavou mu vzápätí zasvišťal bič krutého dozorcu.

Jeff mal vtedy 10 rokov. Statočne premohol svoju bolesť a postavil sa na miesto svojej mŕtvej matky. Od tejto chvíle však myslel len na jedno: Musím utiecť!

Predovšetkým sa snažil oklamať dozorcu tým, že bol ešte usilovnejší a pozornejší. Dozorca si to všimol. No jedného rána nebol Jeff na svojom mieste. Dozorca zúril,nadával a poslal niekoľko ľudí so psami, aby utečenca hľadali. Hneď sa dovtípil, že chlapec utiekol. Vo chvíli, keď sa psy za ním hnali, už bol na druhej strane rieky. Mal poranené chodidlá, ale srdce bolo ľahké. Bol slobodný!!!

Stalo sa to v roku 1862, keď plukovník Bryte pomaly prechádzal táborom a dohliadal na poriadok. Z hustého stromového porastu náhle vystúpil malý chlapec. Predstúpil pred plukovníka a vojensky ho pozdravil. V chlapcovej tvári sa nezachvel ani jediný sval. Jeho oči boli plné života.

Plukovník sa na malú postavičku zahľadel a spýtal sa: „Čo tu robíš, chlapče? Ako sa voláš?“

„James Jeffe Jones, pane!“ povedal chlapec.

„A ďalej?“ smial sa plukovník.

„Prosím, pane, obyčajne ma volajú Jeff. Je to oveľa kratšie,“ odpovedal chlapec.

„Tak teda, Jeff, čo robíš tu, vo vojenskom tábore?“

„Prosím, pán plukovník, chcel by som čistiť vojakom topánky, viem to najlepšie!“ Poobzeral sa, a lámanou angličtinou dodal: „Viete, ja som zutekal. Môjho otca predali do Alabamy a mamka umrela na plantáži. Tak som si povedal: Najlepšie urobíš, ak utečieš. Ponevieram sa tu už niekoľko dní a pozorujem vojakov. Väčšinou majú veľmi špinavé topánky, ale neodvážil som sa nič hovoriť, kým som neuvidel vás, pán plukovník. No a už som dva dni nič nejedol, zvnútra som celkom dutý a stále si musím jednou rukou držať nohavice, aby mi nespadli.“

„Chudáčik,“ zľutoval sa plukovník. „Poď za mnou, dám ti jesť.“

Takú hostinu Jef ešte vo svojom živote nezažil! A od tej chvíle nemal plukovník vernejšieho služobníka.

Keď skončil s čistením koňa a zbraní svojho pána, zostávalo mu ešte dostatok voľného času. Jeff bol totiž výnimka medzi černochmi – on miloval prácu. Veľmi skoro si vyrobil kufrík na kefu a leštidlo a poprosil plukovníka, aby mu dovolil privyrobiť si. Každodenne potom prechádzal táborom a prenikavo vykrikoval: “Leštiť topánky, len za centík!“

Veľmi skoro mal Jeff plné ruky práce. Vojaci ho zo žartu volali „Leštidlo“, pretože topánky naozaj leštil skvelo. Toto nové meno mu pasovalo aj z iného dôvodu. Obyčajne sa totiž tak snažil až sa spotil a neprestal, kým neuvidel svoju tvár v naleštenej topánke ako v zrkadle. A tá tvár bola od prírody lesklo čierna, ako kus hodvábu. „Leštidlo“ bol ale aj rodeným spevákom. Akonáhle vyleštil pár topánok, oslávil to spevom. Boli to svetoznáme piesne z plantáží, ktoré černosi s obľubou spievali pri svojich slávnostiach. Spieval však aj smutné piesne, ktoré ho naučila jeho matka, a ktoré boli útechou aj pre jej srdce, keď kolísala Jeffa na kolenách. „Leštidlu“ pritom tiekli po tvári slzy a aj mnohým tvrdým vojakom zvlhli oči. A on, keď dojatý líhal na svoje lôžko, bol v duchu pri svojich príbuzných.

Tak sa stalo, že „Leštidlo“ sa veľmi skoro stal miláčikom celého pluku. Pritom si našetril toľko centíkov, že si pripadal ako nejaký biely lord. Zmenil ich potom na papierové doláre a spolu s výplatou, ktorú dostával od plukovníka, ich schovával v starej ponožke, ktorú si voľakde našiel. Zaviazal ju šnúrkou z červeného flanelu a zavesil na krk. Často sedel večer pri mesačnom svite a počítal svoj poklad. „Ach, mamička, prečo si odišla? Tvoj Jeff bude už veľmi skoro boháčom!“ nariekal Jeff.

Hlboko vo svojom detskom srdci cítil samotu, a tak si uľavoval usedavým plačom. Na druhý deň však opäť vstal veselý – samý žart a spev.

Uplynulo niekoľko týždňov. Jeff náhle ochorel. Jeho predchádzajúce utrpenie a terajší blahobyt boli pre neho veľkou zmenou. Láskavý plukovník ho dopravil do mesta do detskej nemocnice, kde mu ako plukovníkovmu sluhovi venovali veľkú starostlivosť.

Jedna láskavá pani denne navštevovala chlapčenské oddelenie. Obyčajne prinášala deťom ovocie alebo kvety. Jeffovi žiarili oči radosťou a šťastím. Cez deň sa radoval zo svojich pokladov a v noci sa mu o nich snívalo. Ak pani niekedy neprišla, bol smutný a stále sa pozeral na dvere, kedy sa zase objaví. Keď sa to pani dozvedela prichádzala k nemu každý deň, a keď už mu bolo lepšie, spýtala sa ho, či mu môže niečo prečítať.

A tak mu čítala z Biblie, z Nového zákona. Vždy mu potom prečítané vysvetlila, takže sa chlapcovi otváral svet, ktorý nikdy predtým nepoznal. Keď mu rozprávala o veľkej Božej láske k nám ľuďom a o jeho dobrote, ktorú stále preukazuje celému svetu, Jeff sa nedôverčivo spýtal: „Naozaj je to pravda? Veľmi si prajem, aby som aj ja, čierny Jeff, mohol byť raz s nebeským Pánom!“

Keď mu pani čítala o Ježišovom ukrižovaní, zosmutnel a v jeho vážnej tvári bolo vidieť, aké je to pre neho nepochopiteľné. Zatínal pästi a škrípal zubami. Pani videla jeho veľký záujem o duchovné veci, a preto mu venovala stále viac času. Prostými a jasnými slovami mu vysvetľovala ako sa môže stať nasledovníkom Pána Ježiša, Spasiteľa, ktorý je ochotný ho prijať.

Tento úbohý černošský chlapec prijal evanjelium, ktoré tisícky ľudí počúva od svojho najútlejšieho detstva, ale nedotkne sa ich to, a celou silou svojho mladého srdca sa odovzdával Pánovi Ježišovi. Od tejto chvíle bolo jeho najväčším prianím slúžiť Bohu.

Pokračovanie