Keď sa po čase Jeff vrátil do svojej práce, bol z neho celkom iný „neger“, ako hovorieval. Každý hneď zbadal, že sa s ním niečo stalo. Jeho vzhľad, reč a aj jeho správanie sa celkom zmenilo. Teraz ho vyhľadávali ešte viac ako predtým, pretože slúžil každému a pomáhal všetkým. Ak mu niekto ponúkol alkohol, odmietol, a keď sa z neho vojaci vysmievali, bez slova odišiel.

Spieval viac ako predtým, ale jeho repertoár bol celkom iný. S väčšou horlivosťou tiež začal šetriť, ale jeho stará ponožka sa asi tiež zmenila. Peniaze sa v nej nejako neudržali. Vždy v sobotu odpoludnia, keď mal Jeff voľno, odchádzal do mesta a vracal sa až večer, ale s prázdnou ponožkou.

Plukovník si to všimol a bolo mu to divné. Nikdy si totiž nevšimol, aby si Jeff kupoval nejaké sladkosti, a asi nedával peniaze ani na nijaké šaty, pretože stále nosil roztrhaný odev, dokonca si ho nedal ani opraviť. O peniaze nehral – čo teda robí so všetkými svojimi „úsporami“?

A tak sa plukovník rozhodol, že chlapca vystopuje. Keď v sobotu Jeff, ako obyčajne, prišiel pre svoj pas, bez ktorého nikto nesmel opustiť tábor, plukovník mu ho dal, ale vážne ho napomenul: „Tak si myslím, Jeff, že svoje peniace by si mal používať rozumnejšie. Si otrhaný, vôbec nevyzeráš ako plukovníkov sluha. Čo sa stalo? Dávam ti azda malý plat?“

Jeff sa na plukovníka smutne pozrel a sotva sa zmohol na niekoľko slov. Tak veľmi sa ho dotklo plukovníkovo napomenutie.

„Máte pravdu, pane, naozaj som otrhaný.“ Pozrel sa na svoje nohavice a začervenal sa: „Rozmyslím si to, pane. Už na budúci týždeň.“

Plukovník odišiel a Jeff ostal sám. O chvíľu sa však plukovník vrátil a počul, akoby Jeff s niekým rozprával. Zreteľne počul chlapcov prosebný hlas: „Môj nebeský Otec, drahý Pane Ježišu, ty vidíš v akej som situácii. Mal by som si kúpiť nové šaty, povedal to pán plukovník a je to pravda. Ale nemám peniaze na to, aby som utrácal na zbytočnosti. Tá dobrá pani v nemocnici hovorila, že ty vieš všetko. Čítala mi z tej knihy, kde je napísané, že si máme brať príklad z kvetín, ktoré sa tiež nestarajú o svoj odev. Vieš, môj Pane, keby si ma obliekol ako tie kvetiny, pomohol by si mi, a ja by som mohol svoje peniaze dať na celkom iné, potrebnejšie veci. Veď je toľko chorých detí. Prosím ťa, nech sa nemusím starať o toho „negra“, a nech sa pán plukovník na mňa nehnevá. Amen.“

Plukovník, ktorý ticho načúval, bol veľmi prekvapený. Keď Jeff odišiel, dal si osedlať koňa a povedal si, že na všetko sa pozrie a to hneď.

Hneď v prvej ulici vošiel Jeff do cukrárne.“Aha ho, žobráka,“ povedal si plukovník. „Je to neger, ako všetci ostatní. Jesť a spať, spať a jesť, to je všetko čo vedia. Aj keď Jeff nie je lenivý, ale…“

Po chvíľke sa Jeff objavil pred obchodom a v rukách mal plno balíčkov a ponáhľal sa do vedľajšej uličky, kde pre zmenu zmizol v kvetinárstve. Za chvíľku vyšiel a zamieril na predmestie. Plukovník ho zobďaleč sledoval a veľmi sa divil, keď zistil, že Jeff vstupuje do nemocnice. Všimol si, že vrátnik ho veľmi priateľsky víta. Keď Jeff zmizol v budove, plukovník sa vybral ku vrátnikovi a spýtal sa: „Čo tu robí ten černoch? Je to totiž môj sluha.“

Vrátnik odpovedal: „Ten je tu, pane, veľmi vítaným hosťom. Už na neho všetci čakajú. Ide na chlapčenské oddelenie. Ak si prajete, odprevadím Vás ku okienku, odkiaľ ho budete môcť sledovať.“

„Fajn,“ súhlasil plukovník. „Len to urobte nenápadne, nechcem aby ma videl. Mám na to svoje dôvody.“

Sluha priviedol plukovníka ku okienku práve včas, aby videl, ako Jeff vchádza do miestnosti. Chlapec šiel od postieľky ku postieľke, žiadnu nevynechal. Rozdeľoval deťom pomaranče a s niektorými sa aj porozprával. Plukovník videl vďačné pohľady chorých detí a počul, ako mu s radosťou ďakujú. V tej chvíli by bol starý bojovník dal 100 dolárov za to, aby mohol byť na Jeffovom mieste. Konečne boli všetky balíčky rozdané a Jeff pristúpil ku posteli, na ktorej ležal asi 10 ročný chlapec. Na prvý pohľad bolo vidieť, že chlapec umiera. Keď sa Jeff pri chlapcovi ocitol s prázdnymi rukami, chlapec sa rozplakal. Ako rád by teraz plukovník hodil svojmu sluhovi dolár, aby priniesol oveľa väčší darček, ale videl tiež, že chorý už nemôže jesť. Aj Jeff videl, že umierajúci je nešťastný, a tak sa na neho povzbudivo usmial a z vrecka vytiahol plechovú krabičku. Chlapcove oči zažiarili očakávaním… Sám plukovník sa skoro prezradil, keď sa nahol z okienka, aby videl, čo v krabičke je.

Jeff najprv vytiahol vlhkú vreckovku a potom sa objavila prekrásna biela ruža. Z úst umierajúceho sa ozvalo tiché a radostné: „Ach…“ Jeff položil ružu na vankúš vedľa chlapcovej hlavy, ten zavrel oči a plnými dúškami vdychoval jej vôňu. „Ó, Jeff,“ šepkal chlapec. „Aký si dobrý! Keď prídeš raz do neba, budeš tým najbelším anjelom, bielym ako táto ruža.“

Jeff náhle zvolal, akoby osvietený náhlym poznaním: „Toto je určite to, o čom rozpráva ta stará múdra kniha, keď hovorí a kvetoch tam hore. Som čierny, hlúpy neger. Modlil som sa aby som bol ako tie kvety, ktoré nepotrebujú šaty, aby som mohol všetky peniaze, ktoré mám, použiť pre vás. Myslel som si, že sa nemusím starať o šaty, že mi ich Pán Boh dá, práve tak ako ošacuje kvety. A tešil som sa na to. Veď tie moje šaty sú už celkom škaredé. Ale teraz som vďaka tebe pochopil, že až v nebi budem ako ten kvet, ako čierna ruža. Ale to nevadí, Boh aj ju pozná. Iba tam sa skončí bieda, nie tu. A preto chcem ešte viac pracovať, aby som mohol byť ešte viac užitočný. Vieš, ja slúžim plukovníkovi a musím sa slušne obliekať. Ale Pán Ježiš to určite zariadi, verím tomu. A tam,“ pokračoval Jeff a ukazoval hore, „tam budeme žiariť krásou ako tie kvety a ruže. Tak si to myslel, že?“ A Jeff pobozkal umierajúceho chlapca. Potom odišiel.

Plukovník si utieral slzy a zároveň sa usmieval. Vrátnikovi vtisol 5-dolárovú bankovku a povedal: „Nakúpte pre chorých pomaranče.“ Potom sa čo najrýchlejšie vzdialil. Keď vchádzal do vojenského tábora, niesol so sebou akýsi balík.

Na druhý deň ráno sa stalo niečo, čo Jeffovi urobilo veľkú radosť, ale zároveň ho to uviedlo do rozpakov. Keď sa totiž zobudil a chcel sa obliecť, zistil, že jeho šaty zmizli a na ich mieste ležali úplne nové šaty. Plukovník už nespal, ale bol celkom ticho a Jeffa pozoroval. Jeff si niekoľkokrát pretrel oči a ohmatával nové šaty, akoby neveril vlastným očiam. Potom chytil nohavice a začal si ich obliekať, no zarazil sa: „Možno že tieto šaty nie sú pre teba, Jeff,“ povedal si a pokyvoval hlavou. „Ale pre koho teda sú? Pánovi plukovníkovi sú malé, ach, ale by som si prial, aby boli moje!“

„Jeff,“ ozval sa plukovník.

„Tu som, pán plukovník. Zdá sa mi, že som sa tak trochu zbláznil.“ odpovedal chlapec.

„Jeff, tvoj nebeský Otec vypočul tvoju modlitbu a poslal ti nové šaty, aby si sa nemusel kvôli tomu trápiť a mohol byť pekný ako tie kvety.“

„Pán plukovník, kto vám to povedal? Alebo je to len sen? Nie, veď sám vidím, že je to skutočnosť.“

Potom Jeff pokľakol a modlil sa, tak ako sa dokáže modliť len jednoduché dieťa pochádzajúce z otroctva.

Až doposiaľ bol plukovník človekom, ktorý sa len veľmi málo staral o Božiu pravdu. Neskôr však rozprával svojim priateľom, že ho Jeffova modlitba zmenila. A často rozmýšľal o tom, či by nebolo bývalo dobré, keby túto modlitbu počul celý pluk.

Jeffov veliteľ sa od tej doby stal jeho najlepším priateľom. Stávalo sa, že sa so svojím malým čiernym sluhom radil, pretože Jeff na neho urobil so svojou poctivou vernosťou a svedomitosťou dobrý dojem. Jeff mu jeho lásku oplácal bezvýhradnou oddanosťou. Mal nové šaty a bol šťastný. Vojaci si z neho uťahovali, že vyzerá ako nejaký milosťpán, ale Jeff sa stále rozosmial a prehlásil: „Som oblečený ako kvet.“ A v jeho hlase bolo cítiť takú vďačnosť a úctivosť, až smiech okolo utíchol.

Chlapčenské oddelenie v nemocnici veľmi skoro zistilo, že jeho mecenáš má teraz viac financií. Veľmi často prichádzal Jeff aj s plukovníkom. Kráčal s plným náručím od jednej posteli k druhej a vzbudzoval radosť malým pacientom. Jeff im nezabúdal svojim zvláštnym spôsobom rozprávať o nebeskom Otcovi, ktorý sa stará o deti ako o tie najvzácnejšie kvetinky. Mnohé umierajúce oko sa ešte potešilo, keď Jeff rozprával, že aj choré deti sú kvetinky, ktoré raz tam hore v nebesiach rozkvitnú plným zdravím, pretože ich Pán Ježiš miluje. Jeff tiež veľmi radostne vykonával svoje každodenné povinnosti. Radosť mu nepokazilo ani to, keď ho niektorí vojaci volali pobožným negrom, ktorý zbiera centy pre Boha.

„Jeff potrebuje peniaze, veľa peňazí. Jeff bude lordom. Vojaci spotrebujú všetko len pre seba, ale Jeff nie,“ bránil sa. A vojaci dobre vedeli, že Jeff všetko, čo zarobí, dáva iným. A tak častokrát cent, ktorý by inak vojaci utratili na hlúposti, putoval do starej ponožky.