Uprostred dediny majú postavenú svoju modlitebňu. Už dávno som sa chcel do nej pozrieť, ale obával som sa. Raz som sa obšmietal pri dverách modlitebne, keď sa objavilo dievča, ktoré som naviedol, aby si dnes vzala na ruku náramok, na krk retiazku a na prst prsteň. K tej som sa smelo pripojil, očakávajúc, že mi bude aj naďalej slúžiť. Keď sme spolu vchádzali dnu, rozkázal som jej aby si sadla na kraj lavice, aby ju muži mohli dobre vidieť. Spravila to. Lavice boli všetky obsadené. Udivilo ma, koľko ľudí chodí do zhromaždenia, a krčma pritom zíva prázdnotou. Dievčaťu som poradil, aby pri speve hrdo sedelo a ústa malo zatvorené. Potom som prišiel k jednému mládencovi a upozornil som ho na ňu. Ten drgol do druhého, ten zase do ďalšieho a za chvíľu bolo počuť šuškanie a smiech. Mužovi, ktorý zastupoval kazateľa došla trpezlivosť a upozornil ich, že táto miestnosť nie je na smiech. Kto sa chce smiať, nech ide von. Týmto výrokom upozornil tých, ktorí sedeli vpredu a o ničom nevedeli, aby sa začali obzerať a zisťovať čo sa deje. Všetci sa potom rozchádzali mrzutí, znechutení, len ja trpaslík démon, som bol šťastný a spokojný s dopoludňajším zhromaždením. Poobede som navštívil jedného chlapca, ktorý pravidelne chodil aj na popoludňajšie biblické hodiny. Našepkal som mu, aby radšej šiel do prírody, veď aj tam je pekne. Tým dodal chuť aj iným chlapcom a dievčatám, a tak sa tam všetci dobre bavili až do neskorého večera. Darmo na nich čakali učitelia biblických hodín, tí ostali v zbore sami. S mládežou mi to už išlo a tak som sa vybral za ženami, aby mi neutiekli.
Na ulici stála mladá žena, ktorej muž pracoval v cudzine. Túto som zavolal a poslal do zhromaždenia pre ženy. A ona šla. Toto zhromaždenie viedla kazateľova manželka a vyzývala k poslušnosti Bohu, ku pokániu, ku obráteniu… Niektoré ženy si aj poplakali a začali sa modliť. Mne bolo tak zle, že najradšej by som utiekol, ale včas som sa spamätal a pomohol svojej priateľke, aby sa tiež pomodlila a to tak umelecky, aby to bolo pod mojou réžiou. Ženy sa domnievali, že aj ona činila pokánie a volali ju sestrou. Nezistili, koho medzi seba prijali. Rozišli sa s vedomím, že toho veľa vykonali, a zatiaľ si podpílili pod sebou konár.
Večer bolo zase evanjelizačné zhromaždenie. Miestnosť bola preplnená a ja trpaslík som sedel tichúčko v domnení, že som už vykonal dosť. Po skončení zhromaždenia dirigent oznámil, aby mládež ostala cvičiť spev. To bude niečo pre mňa, pomyslel som si, a zdržal tú mladú ženu, aby tiež ostala cvičiť spev. Dirigent začal cvičiť. Nie veľmi dobre sa mu darilo, lebo ja som navádzal ostatných, aby robili hluk. Slečna Darinka, dcéra chudobnej vdovy, bola zvlášť živá. Dirigent ju trikrát upozornil, aby bola ticho a pritom sa zakaždým na ňu milo usmial. Upozornil som na to moju susedku a zašepkal som jej: „Títo dvaja sa určite majú radi!“ Ona tomu uverila a ešte toho večera zašla za manželkou dirigenta a povedala jej, ako sa jej manžel blažene usmieval na slečnu Darinku. Od tejto chvíle som mal pani dirigentovú na uzde. Urobila všetko, čo som jej rozkázal. Keď sa manžel vrátil, dostal takú „hubovú“ polievku, že takmer celú noc nespal. Od tej doby nastal v ich domácnosti nepokoj a trvá až dodnes. Napriek tomu, že on sa snaží ostať v úprimnosti, jeho žena uverí každej maličkosti a žiarli. Potom sa rozčúli a tak „podpáli“ nový hriech.
„To si tomu teda dal!“ uznanlivo sa ozval jeden z démonov.
„Rozprávaj však ďalej!“ povzbudil ho Lucifer. Trpaslík pokračoval:
Tú moju priateľku, ktorú som si veľmi obľúbil, som nahovoril, aby navštívila aj pani kazateľovú. Keď sme k nej prišli, usilovne pracovala. Bola obklopená deťmi a práve ich učila spievať o Kráľovi svetlosti. Mal som obavy ako pochodíme, dodal som si však odvahy, mysliac si, že práve to je moja povinnosť – zvádzať. Kazateľova manželka privítala moju priateľku a ponúkla jej stoličku. Zároveň sa spýtala, čo ju k nim privádza.
„Prišla som vám poďakovať za tie krásne slová, ktoré ste včera na stretnutí žien povedala. Veľmi ma tie slová dojali a rada by som sa odovzdala Ježišovi.“
„To je pekné, len aby ste to nebrala povrchne. Viete, Pán Ježiš povedal: Kto sám seba nezaprie a nezriekne sa všetkého, čo ho oddeľuje odo mňa, nemôže byť mojim učeníkom.“
„To, čo hovorím, myslím vážne. Všetko, na čo som rada míňala peniaze, ozdoby a módne výstrelky predám, a budem sa správať už len slušne!“
„Hlavnou a prvoradou vecou je určite zmenené srdce, ktoré zmení sám Pán, keď sa mu odovzdáme. Ostatné sa dostaví samo.“
„Neviem, čo na to povie môj muž.“
„Čo by asi tak povedal; bude rád, keď uvidí, že má ženu, ktorá sa chráni zlého. Už vám niečo z tej cudziny písal?“
„Počula som, že si tam našiel inú ženu. Ale nikomu to prosím nehovorte. Ja sa tomu ani nedivím…v dnešnej dobe je svet veľmi skazený…a k tomu mladý a zdravý človek. Telesné žiadosti privedú človeka rýchlo k nevere. Často som myslela aj na vášho manžela. Tiež je zdravý, mladý, či si tam tiež nejakú nenašiel.“
Ja, trpaslík, som priskočil ku kazateľovej manželke a pošepkal jej: „To je celkom možné, veď keď je doma, písací stolík či knihy sú mu milšie.“ No kazateľova manželka zvolala: „Pochybujem, môj muž je predsa veriaci človek a kazateľ Božieho slova.“
Medzitým, ako sa rozprávali, prišli deti do kuchyne a prevrátili vedro s vodou. Pani kazateľová odišla robiť poriadok a ja som poslal svoj nástroj domov. No ja, trpaslík, som ostal.
V tú noc pani kazateľová nespala. Dal som si na tom záležať, aby som ju presvedčil, že jej manžel jej tam môže byť neverný. Pripomínal som jej Samsona, Dávida, Šalamúna, opisoval som jej muža, aký je pekný a dobrý rečník, ako dokáže svojou rečou uchvátiť poslucháčov a takíto rečníci bývajú ženami obletovaní. Pani kazateľová konečne vstala, prehodila na seba župan a ja som sa zľakol, že pôjde na kolená prosiť o radu a pomoc Kráľa svetlosti a týmto bude vlastne môj plán zmarený. Ale nešla, a to bolo výborné. Vnukol som jej myšlienku, aby napísala manželovi list. Počúvla, a ja trpaslík – démon som jej diktoval.
„Milý manžel, ani neviem, ako mám začať písať. Ak nás chceš vidieť ešte živých, všetko nechaj tak a príď hneď domov. Deti sú choré a moje nervy už vypovedali službu.“
Cha – cha – cha…zaznelo celou zasadacou sieňou, ty si ju teda dostal. Nie nadarmo si synom otca lží. Ako si ju dokázal presvedčiť, aby klamala? Veď vo svojej Biblii majú napísané, že klamári nevojdú do Božieho kráľovstva.
„Utíšte sa!“ zvolal Lucifer. „A ty pokračuj!“
Potom som si skočil do mesta, kde tento kazateľ misijne pracoval. Tam som požiadal svojho brata, tiež malého piadimužíka, aby nejako toho kazateľa zamestnal, aby nemohol odísť domov… on ma poslúchol a dovolil, aby sa ľudia húfne hrnuli na zhromaždenia, na ktorých bude kazateľ kázať. On sa riadi veršom, že „viac sluší poslúchať Boha, ako ľudí,“ a vec Kráľa svetlosti má na prvom mieste, preto sa rozhodol ostať pri svojich povinnostiach a nedbať na ženinu výzvu. Rýchlo som sa vrátil na svoju stanicu a ujal sa nových vecí.