Poddajte sa teda Bohu a sprotivte sa diablovi, a utečie od vás. Jak 4,7

Istý kazateľ na misijnej ceste pri prestupovaní na iný vlak musel čakať 2 hodiny. Keď vošiel do čakárne – bolo to v noci – zistil, že všetci spia, a to buď na laviciach alebo pri stole. Aj on si položil hlavu do dlaní a zaspal.

Snívalo sa mu, že sa ocitol v akomsi začarovanom svete, vo veľkom nádhernom paláci. Od strážcov, ktorí stáli pri bráne a žiadali od každého preukaz, sa dozvedel, že tento palác je parlament kráľa temnosti. „Vedel som, že môj preukaz od kráľa svetlosti nemá žiadnu cenu, preto som začal vysvetľovať, že cestujem a čakám na vlak. Mám čas a tak som si vyšiel na prechádzku a rád by som vedel, či niekto v tomto paláci býva, keď je tam tak ticho.

„Tu býva kráľ temnosti,“-odpovedal strážca,- „pán Lucifer. Práve dnes tu prebieha zasadanie poslancov z rôznych krajín a tí podávajú svoje správy. Preto je všade tak ticho.“

Škoda, že nemám povolenie ísť na toto zasadanie, pomyslel som si.

„Vidím síce, že nepatríš k nám, ale ak sľúbiš, že sa budeš správať slušne a potichu, tak ťa tam pustím.“ – povedal jeden zo strážcov. Sľúbil som mu to, a za chvíľu som už bol vo veľkej zasadacej sieni. Bola nádherne vyzdobená. Tichúčko som si sadol do kúta a všetko pozorne sledoval. Môj sprievodca videl, že sa správam ticho, tak sa vrátil na svoje miesto pri bráne. V čele obrovskej sály stál vyvýšený čierny trón. Na ňom sedel kráľ temnosti, ktorého ostatní titulovali „pán kráľ – Lucifer“.

Kráľ Lucifer držal ohnivé žezlo a ukazoval, ktorý z poslancov má podávať správu o svojej činnosti. Démoni rozprávali, čo všetko minulého roku medzi ľuďmi vykonali.

Jeden oznamoval, že zničil veľkú loď a že niekoľko stoviek ľudí sa pritom utopilo. Začal sa tým chváliť. Lucifer však povedal: „Toto nie je žiadny hrdinský čin, veď tí, ktorí sa utopili nie všetci prišli do mojej ríše. Veľa tam bolo takých, ktorí boli z mojej ríše vytrhnutí kráľom svetlosti a zostali verní až do smrti. Za svoju prácu nedostaneš žiadnu odmenu.“

Potom ukázal na druhého démona, a ten začal rozprávať: „Strávil som celý rok vo veľkom meste, kde sa mi výborne darilo. Svojím čarodejníckym prútom som hnal ľudí do divadiel, kín, za zábavou, do kaviarní, hostincov…. Všetky tieto inštitúcie som naplnil ľuďmi a potom ich napájal jedom, aby nerozmýšľali o smrti a večnom živote. Keď začal v tomto meste proti mne pracovať Kráľ svetlosti so svojimi služobníkmi, zosnoval som plán. Keď veľká divadelná sála bola naplnená ľuďmi, tak som budovu zapálil. Vznikla panika, zmätok, strach a výsledok bol, že viac ako tisíc ľudí bolo získaných do našej ríše. „Tí všetci k nám prišli“, ozval sa kráľ temnosti, – „to však nebol žiadny hrdinský čin. Veď oni nám už aj tak patrili, pretože nám verne slúžili. Urobil si chybu. Tí, ktorí z toho ohňa vyviazli, obrátili sa ku Kráľovi svetlosti a ten ich vytrhol z našej moci. A tí, ktorých si spálil, to boli naše nástroje na zvádzanie iných do hriechu. Za svoju prácu nebudeš vyznamenaný!“

Už, už som chcel miestnosť opustiť, pretože som si myslel, že všetko sú to staré veci. O takýchto postupoch som vedel, keď v tom ukázal Lucifer na jedného malého trpaslíka. „Tak rozprávaj, čo sa tebe podarilo vykonať v dedinke K.?“ A pretože som menovanú dedinu dobre poznal, zostal som sedieť a počúvať, čo sa to tomu nedôchodčaťu podarilo vykonať.

„Keď som dostal rozkaz ísť do dediny K.,“ – začal rozprávať malý démon – „veľmi som sa zľakol. Vedel som totiž, že v tejto malej dedinke je väčšia polovica veriacich. O nich sa široko-ďaleko rozpráva, že sú horliví nasledovníci svojho kráľa Ježiša Krista. Preto som si veľmi lámal hlavu, ako sa len medzi nich vlúdim. Dlhý čas som ich iba pozoroval a pobýval v ich blízkosti. Zo skúsenosti som vedel, že pravý veriaci sa dokáže húževnato vzpierať diablovi. Vedel som, že prenasledovanie, súženie, vraždenie, hlad, chudoba a podobné veci ho ešte viac utvrdia vo viere. Zaumienil som si, že začnem s nimi veľmi opatrne a jemne zaobchádzať.“

„Výborne!“ – ozvalo sa v sieni. Mnohí démoni totiž poznali túto dedinu a pamätajú na svoje odrazené útoky.

„Rozprávaj ďalej!“ – povzbudzoval ho Lucifer.

„Keď som pred rokom dostal rozkaz ísť do tejto dediny, zhrozil som sa. Radšej by som šiel hocikam inam, pretože kazateľ v tejto dedine je tak úzko spojený s tým pravým svetlom, že v jeho blízkosti sa nedalo obstáť. Modlitbami strháva nebeské prieduchy a vyprosuje od svojho Boha víťazstvo nad ríšou temnosti. Nebola to maličkosť prísť do blízkosti tohto Božieho služobníka. Prvý deň som obchádzal dedinu a priblížil som sa k jednej babke, ktorá zbierala huby. Od dvoch žien, ktoré išli z poľa a rozprávali sa s babkou, som sa dozvedel, že kazateľ XY odišiel na dlhšiu misijnú cestu. „Výborne!“- zvolal som a ihneď som z jednou z týchto žien šiel do jej domácnosti. Potešil som sa, lebo celá rodina patrila tebe, výborný Lucifer. Domáci pán bol darebák, opilec, žena nemravná a deti? Z tých som mal najväčšiu radosť. Vo všetkom ma počúvali…

Tretina obyvateľov tejto dediny nesklonila svoje kolená pred Ukrižovaným. Sú to tvoji verní otroci. Zaumienil som si, že ich budem navštevovať osobne a zistím na akú prácu ich môžem použiť.

Začal som s mládežou. Na začiatok som im ukázal naliehavosť módy. Našepkával som im, že keď sa budú podľa módy obliekať, budú veľmi dobre vyzerať a môžu sa lepšie vydať a oženiť. Všetci so mnou súhlasili…a hneď sa to aj začalo. Dievčatá a chlapci naliehali na rodičov, že to a ono potrebujú. Rodičia nie vždy mali na to peniaze, preto si požičiavali, a to niekedy aj za veľké úroky. Jeden druhému sa stali ručiteľmi a uplietli si na seba dobrý bič. Keď už sa takto, podľa mojej chuti obliekali, poradil som im, aby usporiadali ples a povolali mládež z okolitých dedín. Popri tom chodili vyobliekaní, stále v novšom a drahšom odeve hore-dole po dedine a ja som sa medzitým priplichtil ku dievčatám, ktoré práve išli na zhromaždenie, kde sa kázalo Božie slovo a pošepkal som im: „Vidíš tie kamarátky, aké majú šaty? To ty máš lepší vkus, mohla by si sa oveľa lepšie obliecť. Veď predsa pekne a moderne sa obliecť nie je hriech.“

Aj mužom som pošepkal to isté a hneď sa našli takí, ktorí ma poslúchli. Dali si ušiť nové moderné šaty, s drahými ozdobami. Škoda, že ste nevideli, čo sa dialo v domovoch. Matky, prehovárané deťmi, kupovali a kupovali, bez toho, aby o tom vedeli otcovia. Tak to šlo dom od domu, ako veľká povodeň.