V zbore boli dve dievčatá, ktoré mali na starosti vyučovanie detí v biblickej škôlke. Veľmi som sa obával, aby tieto devy svojim úprimným životom neobrátili neverných rodičov ku Kristovi. Neodkladne som poslal do susednej dediny ku dvom bohatým mládencom odkaz, aby požiadali tieto dievčatá o ruku. Ony sa síce vzpierali, že nemôžu ťahať jarmo s neveriacimi, ale ja som našepkával ich rodičom, akú len budú mať ich dcéry šťastnú a bohatú budúcnosť. Rodičia tomu rýchlo a ochotne uverili, vystrojili svadbu aj napriek odporu dcér. No nespísali dopredu zmluvu, len ústne im muži sľúbili, že budú môcť chodiť do zhromaždenia…no sľub nesplnili. Skoro po svadbe bol zákaz zhromaždeniu a mladé ženy chradli tak, že aj mne ich bolo nakoniec ľúto. Keď sa mi to pri tých dievčatách tak dobre podarilo, začal som obchádzať mládencov a maľovať im peknú budúcnosť, len nech sa dobre oženia. Obe dievčatá som im dával za príklad. Dvaja z týchto mládencov ma poslúchli, šli do susednej dediny a priviedli si odtiaľ ženy. Takto bola mládež prúdom nesená na širokú cestu. Teraz som sa vybral za staršími.

Sused robil nový plot v záhrade a ja som mu našepkal, aby si ho urobil rovno, že ten jeho sused nebude o tom nič vedieť. Poslúchol ma. Keď bol plot hotový prišiel som navštíviť suseda a povedal som mu, že jeho sused vošiel s plotom ďalej, do jeho záhrady. Nedal sa dvakrát prosiť, šiel ku susedovi, začala sa hádka a nakoniec aj súdny spor. Obe strany platili veľké súdne poplatky. Od tej doby sa jeden na druhého hnevajú a oboch mám pevne vo svojich rukách..

Raz som navštívil tetu K. Tá bola stále šťastná, aj vo svojej chudobe. Vravela, že jej Kráľ svetlosti bol stále chudobný. Upozornil som ju, že tie bohaté gazdinky si ju vôbec nevšímajú, pretože sú veľmi hrdé. Ani vo sne ma nenapadlo, že mi hneď uverí a vyhlási, že ona si bude sama doma čítať Bibliu a do zhromaždenia – medzi tie domýšľavé a pyšné – nemusí chodiť. A skutočne prestala chodiť. Tých bohatých som sa zase snažil doma zamestnať, aby nemali čas ísť do zboru. Niekedy sa niečo spálilo na peci, alebo sa niečo pokazilo, či súrne bolo treba niečo dokončiť. Kým to všetko urobili, bolo po zhromaždení. Sám seba som chválil ako dobre mi to šlo.

Medzitým pani kazateľová napísala manželovi druhý list. Škoda, nevedel som o tom, až keď už bol odoslaný. Písala mu o pomeroch v zbore, aké je to tu všetko smutné. Myslel som si, že teraz kazateľ určite príde. A nemýlil som sa. Veľmi mu záležalo na zborovom poriadku. Ja som sa medzitým snažil pani kazateľovej veľa narozprávať o tom, že jej muž ju už nemá rád, keď na prvý list nedošiel domov, že viac si váži zbor, ako ju. Tešil som sa, ako ho privíta výčitkami. Tu trpaslík stíchol, ako by už skončil so svojim rozprávaním.

„Patríš do prvej triedy a určite dostaneš vyznamenanie.“ Lucifer sa zdvihol a pripol veľkú zlatú medailu s veľkým plamenným odznakom na jeho prsia.

„Znovu pôjdeš do dediny, aby si vo svojej práci pokračoval.“

„Prosím, pán Lucifer, pošlite tam druhého,“ – začal prosiť trpaslík, „ja sa radšej vzdám vyznamenania a pôjdem kamkoľvek, len nie tam.“

„Prečo nechceš ísť? Ty sa tam najlepšie hodíš. Snáď si nepoľavil vo svojich povinnostiach?“

„To nie, ale, ale…musím povedať, že som šiel oproti kazateľovi, aby som si ho obzrel skôr ako príde domov. Keď som ho uvidel, musím povedať, že som o ňom veľmi málo vedel. Je to muž, ktorý sa veľmi podobá svojmu Kráľovi svetla. Jeho pohľad som nemohol zniesť. Vôkol neho bola silná stráž anjelov. Ako len k nemu pristúpiť? Zďaleka som ho sledoval, bol som zvedavý, ako ho privíta jeho žena… Keď sa objavil vo dverách, žena mu vyšla oproti, on ju objal a ona v tom momente zabudla na to, čo si naňho pripravila. Keď ju milo odprosil, že nemohol skôr prísť kvôli práci pre Spasiteľa, pustila sa do plaču a vyznala svoju hlúposť. Prosila, aby jej odpustil, že v tom prvom liste mu klamala. Hneval som sa sám na seba, keď som videl ako sa všetko rúca. V kazateľovom dome sa všetko vrátilo do starých koľají. Obaja sa sprotivili zlému, odovzdali sa Kráľovi svetla a ja som na vlastné oči videl, ako kazateľ s plačom napomínal veriacich, aby činili pokánie a navrátili sa zo svojho poblúdenia. Veriaci ešte v ten večer činili pokánie, iba niektorí boli takí, že sa zatvrdili a hovorili: „Nech každý robí to, čo uzná za dobré, lebo každý pozná najlepšie svoje pomery. Veď sa treba starať len o svoju rodinu, o svoje deti, ….“ Po zhromaždení zdržal kazateľ staršieho zboru a vyzýval ho, aby sa spojili na modlitbách, čo mu on aj sľúbil. Sám kazateľ sa postil a celé noci trávil na modlitbách, tak ako jeho kráľ Ježiš. Preto sa Kristus priklonil k nemu a začal ma premáhať a víťaziť nado mnou. Ja som bol celkom rád, že sa už skončil rok a že sa môžem vrátiť späť.

Lucifer krútil hlavou a mrzuto prehovoril: „Čakal som lepší koniec, keďže začiatok bol taký skvelý. Nesmieme však strácať nádej. Musíme toho muža dostať na lep. Tí ostatní už pôjdu za ním. Dostaneš ešte ďalších siedmych démonov na pomoc a snažte sa, aby ste moje rozkazy vyplnili a dedinu K celú pre mňa podmanili. Nezabúdajte, že už mám iba krátky čas na prácu. Až raz si národy sveta podmaní Kráľ svetlosti, skončí sa naša vláda. Preto smelo a vytrvalo vpred!“

V tom hlas z ampliónu volá cestujúcich na tretiu koľaj,… vyskočil som zo svojej stoličky a bežal na nástupište. Sadol som si do vlaku a modlil som sa za kazateľa XY, aby mu bol Kráľ svetla milostivý a pomáhal mu bojovať a premáhať moc temnosti. Pochopil som hĺbku slov môjho Spasiteľa. Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia!