Čierna ruža – 2.časť
0Keď sa po čase Jeff vrátil do svojej práce, bol z neho celkom iný „neger“, ako hovorieval. Každý hneď zbadal, že sa s ním niečo stalo. Jeho vzhľad, reč a aj jeho správanie sa celkom zmenilo. Teraz ho vyhľadávali ešte viac ako predtým, pretože slúžil každému a pomáhal všetkým. Ak mu niekto ponúkol alkohol, odmietol, a keď sa z neho vojaci vysmievali, bez slova odišiel.
Spieval viac ako predtým, ale jeho repertoár bol celkom iný. S väčšou horlivosťou tiež začal šetriť, ale jeho stará ponožka sa asi tiež zmenila. Peniaze sa v nej nejako neudržali. Vždy v sobotu odpoludnia, keď mal Jeff voľno, odchádzal do mesta a vracal sa až večer, ale s prázdnou ponožkou.
Plukovník si to všimol a bolo mu to divné. Nikdy si totiž nevšimol, aby si Jeff kupoval nejaké sladkosti, a asi nedával peniaze ani na nijaké šaty, pretože stále nosil roztrhaný odev, dokonca si ho nedal ani opraviť. O peniaze nehral – čo teda robí so všetkými svojimi „úsporami“?
A tak sa plukovník rozhodol, že chlapca vystopuje. Keď v sobotu Jeff, ako obyčajne, prišiel pre svoj pas, bez ktorého nikto nesmel opustiť tábor, plukovník mu ho dal, ale vážne ho napomenul: „Tak si myslím, Jeff, že svoje peniace by si mal používať rozumnejšie. Si otrhaný, vôbec nevyzeráš ako plukovníkov sluha. Čo sa stalo? Dávam ti azda malý plat?“
Jeff sa na plukovníka smutne pozrel a sotva sa zmohol na niekoľko slov. Tak veľmi sa ho dotklo plukovníkovo napomenutie.
„Máte pravdu, pane, naozaj som otrhaný.“ Pozrel sa na svoje nohavice a začervenal sa: „Rozmyslím si to, pane. Už na budúci týždeň.“
Plukovník odišiel a Jeff ostal sám. O chvíľu sa však plukovník vrátil a počul, akoby Jeff s niekým rozprával. Zreteľne počul chlapcov prosebný hlas: „Môj nebeský Otec, drahý Pane Ježišu, ty vidíš v akej som situácii. Mal by som si kúpiť nové šaty, povedal to pán plukovník a je to pravda. Ale nemám peniaze na to, aby som utrácal na zbytočnosti. Tá dobrá pani v nemocnici hovorila, že ty vieš všetko. Čítala mi z tej knihy, kde je napísané, že si máme brať príklad z kvetín, ktoré sa tiež nestarajú o svoj odev. Vieš, môj Pane, keby si ma obliekol ako tie kvetiny, pomohol by si mi, a ja by som mohol svoje peniaze dať na celkom iné, potrebnejšie veci. Veď je toľko chorých detí. Prosím ťa, nech sa nemusím starať o toho „negra“, a nech sa pán plukovník na mňa nehnevá. Amen.“
Plukovník, ktorý ticho načúval, bol veľmi prekvapený. Keď Jeff odišiel, dal si osedlať koňa a povedal si, že na všetko sa pozrie a to hneď.
Hneď v prvej ulici vošiel Jeff do cukrárne.“Aha ho, žobráka,“ povedal si plukovník. „Je to neger, ako všetci ostatní. Jesť a spať, spať a jesť, to je všetko čo vedia. Aj keď Jeff nie je lenivý, ale…“
Po chvíľke sa Jeff objavil pred obchodom a v rukách mal plno balíčkov a ponáhľal sa do vedľajšej uličky, kde pre zmenu zmizol v kvetinárstve. Za chvíľku vyšiel a zamieril na predmestie. Plukovník ho zobďaleč sledoval a veľmi sa divil, keď zistil, že Jeff vstupuje do nemocnice. Všimol si, že vrátnik ho veľmi priateľsky víta. Keď Jeff zmizol v budove, plukovník sa vybral ku vrátnikovi a spýtal sa: „Čo tu robí ten černoch? Je to totiž môj sluha.“
Vrátnik odpovedal: „Ten je tu, pane, veľmi vítaným hosťom. Už na neho všetci čakajú. Ide na chlapčenské oddelenie. Ak si prajete, odprevadím Vás ku okienku, odkiaľ ho budete môcť sledovať.“
„Fajn,“ súhlasil plukovník. „Len to urobte nenápadne, nechcem aby ma videl. Mám na to svoje dôvody.“
Sluha priviedol plukovníka ku okienku práve včas, aby videl, ako Jeff vchádza do miestnosti. Chlapec šiel od postieľky ku postieľke, žiadnu nevynechal. Rozdeľoval deťom pomaranče a s niektorými sa aj porozprával. Plukovník videl vďačné pohľady chorých detí a počul, ako mu s radosťou ďakujú. V tej chvíli by bol starý bojovník dal 100 dolárov za to, aby mohol byť na Jeffovom mieste. Konečne boli všetky balíčky rozdané a Jeff pristúpil ku posteli, na ktorej ležal asi 10 ročný chlapec. Na prvý pohľad bolo vidieť, že chlapec umiera. Keď sa Jeff pri chlapcovi ocitol s prázdnymi rukami, chlapec sa rozplakal. Ako rád by teraz plukovník hodil svojmu sluhovi dolár, aby priniesol oveľa väčší darček, ale videl tiež, že chorý už nemôže jesť. Aj Jeff videl, že umierajúci je nešťastný, a tak sa na neho povzbudivo usmial a z vrecka vytiahol plechovú krabičku. Chlapcove oči zažiarili očakávaním… Sám plukovník sa skoro prezradil, keď sa nahol z okienka, aby videl, čo v krabičke je.
Jeff najprv vytiahol vlhkú vreckovku a potom sa objavila prekrásna biela ruža. Z úst umierajúceho sa ozvalo tiché a radostné: „Ach…“ Jeff položil ružu na vankúš vedľa chlapcovej hlavy, ten zavrel oči a plnými dúškami vdychoval jej vôňu. „Ó, Jeff,“ šepkal chlapec. „Aký si dobrý! Keď prídeš raz do neba, budeš tým najbelším anjelom, bielym ako táto ruža.“
Jeff náhle zvolal, akoby osvietený náhlym poznaním: „Toto je určite to, o čom rozpráva ta stará múdra kniha, keď hovorí a kvetoch tam hore. Som čierny, hlúpy neger. Modlil som sa aby som bol ako tie kvety, ktoré nepotrebujú šaty, aby som mohol všetky peniaze, ktoré mám, použiť pre vás. Myslel som si, že sa nemusím starať o šaty, že mi ich Pán Boh dá, práve tak ako ošacuje kvety. A tešil som sa na to. Veď tie moje šaty sú už celkom škaredé. Ale teraz som vďaka tebe pochopil, že až v nebi budem ako ten kvet, ako čierna ruža. Ale to nevadí, Boh aj ju pozná. Iba tam sa skončí bieda, nie tu. A preto chcem ešte viac pracovať, aby som mohol byť ešte viac užitočný. Vieš, ja slúžim plukovníkovi a musím sa slušne obliekať. Ale Pán Ježiš to určite zariadi, verím tomu. A tam,“ pokračoval Jeff a ukazoval hore, „tam budeme žiariť krásou ako tie kvety a ruže. Tak si to myslel, že?“ A Jeff pobozkal umierajúceho chlapca. Potom odišiel.
Plukovník si utieral slzy a zároveň sa usmieval. Vrátnikovi vtisol 5-dolárovú bankovku a povedal: „Nakúpte pre chorých pomaranče.“ Potom sa čo najrýchlejšie vzdialil. Keď vchádzal do vojenského tábora, niesol so sebou akýsi balík.
Na druhý deň ráno sa stalo niečo, čo Jeffovi urobilo veľkú radosť, ale zároveň ho to uviedlo do rozpakov. Keď sa totiž zobudil a chcel sa obliecť, zistil, že jeho šaty zmizli a na ich mieste ležali úplne nové šaty. Plukovník už nespal, ale bol celkom ticho a Jeffa pozoroval. Jeff si niekoľkokrát pretrel oči a ohmatával nové šaty, akoby neveril vlastným očiam. Potom chytil nohavice a začal si ich obliekať, no zarazil sa: „Možno že tieto šaty nie sú pre teba, Jeff,“ povedal si a pokyvoval hlavou. „Ale pre koho teda sú? Pánovi plukovníkovi sú malé, ach, ale by som si prial, aby boli moje!“
„Jeff,“ ozval sa plukovník.
„Tu som, pán plukovník. Zdá sa mi, že som sa tak trochu zbláznil.“ odpovedal chlapec.
„Jeff, tvoj nebeský Otec vypočul tvoju modlitbu a poslal ti nové šaty, aby si sa nemusel kvôli tomu trápiť a mohol byť pekný ako tie kvety.“
„Pán plukovník, kto vám to povedal? Alebo je to len sen? Nie, veď sám vidím, že je to skutočnosť.“
Potom Jeff pokľakol a modlil sa, tak ako sa dokáže modliť len jednoduché dieťa pochádzajúce z otroctva.
Až doposiaľ bol plukovník človekom, ktorý sa len veľmi málo staral o Božiu pravdu. Neskôr však rozprával svojim priateľom, že ho Jeffova modlitba zmenila. A často rozmýšľal o tom, či by nebolo bývalo dobré, keby túto modlitbu počul celý pluk.
Jeffov veliteľ sa od tej doby stal jeho najlepším priateľom. Stávalo sa, že sa so svojím malým čiernym sluhom radil, pretože Jeff na neho urobil so svojou poctivou vernosťou a svedomitosťou dobrý dojem. Jeff mu jeho lásku oplácal bezvýhradnou oddanosťou. Mal nové šaty a bol šťastný. Vojaci si z neho uťahovali, že vyzerá ako nejaký milosťpán, ale Jeff sa stále rozosmial a prehlásil: „Som oblečený ako kvet.“ A v jeho hlase bolo cítiť takú vďačnosť a úctivosť, až smiech okolo utíchol.
Chlapčenské oddelenie v nemocnici veľmi skoro zistilo, že jeho mecenáš má teraz viac financií. Veľmi často prichádzal Jeff aj s plukovníkom. Kráčal s plným náručím od jednej posteli k druhej a vzbudzoval radosť malým pacientom. Jeff im nezabúdal svojim zvláštnym spôsobom rozprávať o nebeskom Otcovi, ktorý sa stará o deti ako o tie najvzácnejšie kvetinky. Mnohé umierajúce oko sa ešte potešilo, keď Jeff rozprával, že aj choré deti sú kvetinky, ktoré raz tam hore v nebesiach rozkvitnú plným zdravím, pretože ich Pán Ježiš miluje. Jeff tiež veľmi radostne vykonával svoje každodenné povinnosti. Radosť mu nepokazilo ani to, keď ho niektorí vojaci volali pobožným negrom, ktorý zbiera centy pre Boha.
„Jeff potrebuje peniaze, veľa peňazí. Jeff bude lordom. Vojaci spotrebujú všetko len pre seba, ale Jeff nie,“ bránil sa. A vojaci dobre vedeli, že Jeff všetko, čo zarobí, dáva iným. A tak častokrát cent, ktorý by inak vojaci utratili na hlúposti, putoval do starej ponožky.
Čierna ruža
0James Jeff bol malý černošský chlapec. Narodil sa na plantáži jedného bohatého amerického statkára. Matne si spomínal na nízku čiernu chalúpku, kde ho počas tmavých nocí hojdala jeho matka na rukách.
Cez deň pracovali obaja rodičia na poli. Jeff bol uviazaný vo veľkej šatke na matkinom chrbte a musel tam vydržať aj počas horúceho slnečného žiarenia, až kým nevyhlásili prestávku. No Jeff bol silný a zdravý a statočne prekonával všetky nepríjemnosti a útrapy. Veľmi skoro mohol aj on svojimi malými ručičkami vykonávať rôzne ľahšie práce. Častokrát videl ako dozorca bičuje jeho otca alebo ako sa mamička potáca pod ťažkým bremenom – a jeho detské srdce ho veľmi bolelo. Potom raz nastal večer, keď jeho otca spútali a s ostatnými černochmi odviedli preč. Na spýtavý Jeffov pohľad mu matka odpovedala: „Ocka predali!“
Malý Jeff sa potešil: „Ach, mamička, to sa budeme mať lepšie, že?“ „Snáď,“ povzdychla si mamička. „Jeff, keď zomriem, musíš sa pokúsiť utiecť,“ pokračovala. „Máš šikovné nohy a keď sa dostaneš za hranice, budeš v bezpečí, budeš slobodný. Bielí páni na druhej strane rieky nevracajú čierneho otrockého utečenca.
„Ale mami, ty predsa nesmieš umrieť. Nechcem zostať sám. Budem pracovať a zaplatím za seba aj za teba. Budeš sa mať tak dobre, ako ostatné biele ženy,“ vyhlásil Jeff a smelo zdvihol svoju kučeravú hlávku.
„Boh požehnaj pána za to, že vôbec môžem byť s tebou,“ povedala matka s plačom. Jeff sa k nej pritúlil a ona ho pohladila po vlasoch. Noc im patrila a oni s dušou plnou nádeje pozerali na strieborný mesiac, ktorý osvecoval vnútrajšok ich chatrnej šopy ako nebeský posol mieru.
O niekoľko rokov neskôr si Jeff spomenul na to, čo mu hovorila mamička. Raz popoludní, keď bolo zase veľmi horúco, klesla na poli a už viac nevstala. S krikom sa Jeff vrhol na ňu, ale nad hlavou mu vzápätí zasvišťal bič krutého dozorcu.
Jeff mal vtedy 10 rokov. Statočne premohol svoju bolesť a postavil sa na miesto svojej mŕtvej matky. Od tejto chvíle však myslel len na jedno: Musím utiecť!
Predovšetkým sa snažil oklamať dozorcu tým, že bol ešte usilovnejší a pozornejší. Dozorca si to všimol. No jedného rána nebol Jeff na svojom mieste. Dozorca zúril,nadával a poslal niekoľko ľudí so psami, aby utečenca hľadali. Hneď sa dovtípil, že chlapec utiekol. Vo chvíli, keď sa psy za ním hnali, už bol na druhej strane rieky. Mal poranené chodidlá, ale srdce bolo ľahké. Bol slobodný!!!
Stalo sa to v roku 1862, keď plukovník Bryte pomaly prechádzal táborom a dohliadal na poriadok. Z hustého stromového porastu náhle vystúpil malý chlapec. Predstúpil pred plukovníka a vojensky ho pozdravil. V chlapcovej tvári sa nezachvel ani jediný sval. Jeho oči boli plné života.
Plukovník sa na malú postavičku zahľadel a spýtal sa: „Čo tu robíš, chlapče? Ako sa voláš?“
„James Jeffe Jones, pane!“ povedal chlapec.
„A ďalej?“ smial sa plukovník.
„Prosím, pane, obyčajne ma volajú Jeff. Je to oveľa kratšie,“ odpovedal chlapec.
„Tak teda, Jeff, čo robíš tu, vo vojenskom tábore?“
„Prosím, pán plukovník, chcel by som čistiť vojakom topánky, viem to najlepšie!“ Poobzeral sa, a lámanou angličtinou dodal: „Viete, ja som zutekal. Môjho otca predali do Alabamy a mamka umrela na plantáži. Tak som si povedal: Najlepšie urobíš, ak utečieš. Ponevieram sa tu už niekoľko dní a pozorujem vojakov. Väčšinou majú veľmi špinavé topánky, ale neodvážil som sa nič hovoriť, kým som neuvidel vás, pán plukovník. No a už som dva dni nič nejedol, zvnútra som celkom dutý a stále si musím jednou rukou držať nohavice, aby mi nespadli.“
„Chudáčik,“ zľutoval sa plukovník. „Poď za mnou, dám ti jesť.“
Takú hostinu Jef ešte vo svojom živote nezažil! A od tej chvíle nemal plukovník vernejšieho služobníka.
Keď skončil s čistením koňa a zbraní svojho pána, zostávalo mu ešte dostatok voľného času. Jeff bol totiž výnimka medzi černochmi – on miloval prácu. Veľmi skoro si vyrobil kufrík na kefu a leštidlo a poprosil plukovníka, aby mu dovolil privyrobiť si. Každodenne potom prechádzal táborom a prenikavo vykrikoval: “Leštiť topánky, len za centík!“
Veľmi skoro mal Jeff plné ruky práce. Vojaci ho zo žartu volali „Leštidlo“, pretože topánky naozaj leštil skvelo. Toto nové meno mu pasovalo aj z iného dôvodu. Obyčajne sa totiž tak snažil až sa spotil a neprestal, kým neuvidel svoju tvár v naleštenej topánke ako v zrkadle. A tá tvár bola od prírody lesklo čierna, ako kus hodvábu. „Leštidlo“ bol ale aj rodeným spevákom. Akonáhle vyleštil pár topánok, oslávil to spevom. Boli to svetoznáme piesne z plantáží, ktoré černosi s obľubou spievali pri svojich slávnostiach. Spieval však aj smutné piesne, ktoré ho naučila jeho matka, a ktoré boli útechou aj pre jej srdce, keď kolísala Jeffa na kolenách. „Leštidlu“ pritom tiekli po tvári slzy a aj mnohým tvrdým vojakom zvlhli oči. A on, keď dojatý líhal na svoje lôžko, bol v duchu pri svojich príbuzných.
Tak sa stalo, že „Leštidlo“ sa veľmi skoro stal miláčikom celého pluku. Pritom si našetril toľko centíkov, že si pripadal ako nejaký biely lord. Zmenil ich potom na papierové doláre a spolu s výplatou, ktorú dostával od plukovníka, ich schovával v starej ponožke, ktorú si voľakde našiel. Zaviazal ju šnúrkou z červeného flanelu a zavesil na krk. Často sedel večer pri mesačnom svite a počítal svoj poklad. „Ach, mamička, prečo si odišla? Tvoj Jeff bude už veľmi skoro boháčom!“ nariekal Jeff.
Hlboko vo svojom detskom srdci cítil samotu, a tak si uľavoval usedavým plačom. Na druhý deň však opäť vstal veselý – samý žart a spev.
Uplynulo niekoľko týždňov. Jeff náhle ochorel. Jeho predchádzajúce utrpenie a terajší blahobyt boli pre neho veľkou zmenou. Láskavý plukovník ho dopravil do mesta do detskej nemocnice, kde mu ako plukovníkovmu sluhovi venovali veľkú starostlivosť.
Jedna láskavá pani denne navštevovala chlapčenské oddelenie. Obyčajne prinášala deťom ovocie alebo kvety. Jeffovi žiarili oči radosťou a šťastím. Cez deň sa radoval zo svojich pokladov a v noci sa mu o nich snívalo. Ak pani niekedy neprišla, bol smutný a stále sa pozeral na dvere, kedy sa zase objaví. Keď sa to pani dozvedela prichádzala k nemu každý deň, a keď už mu bolo lepšie, spýtala sa ho, či mu môže niečo prečítať.
A tak mu čítala z Biblie, z Nového zákona. Vždy mu potom prečítané vysvetlila, takže sa chlapcovi otváral svet, ktorý nikdy predtým nepoznal. Keď mu rozprávala o veľkej Božej láske k nám ľuďom a o jeho dobrote, ktorú stále preukazuje celému svetu, Jeff sa nedôverčivo spýtal: „Naozaj je to pravda? Veľmi si prajem, aby som aj ja, čierny Jeff, mohol byť raz s nebeským Pánom!“
Keď mu pani čítala o Ježišovom ukrižovaní, zosmutnel a v jeho vážnej tvári bolo vidieť, aké je to pre neho nepochopiteľné. Zatínal pästi a škrípal zubami. Pani videla jeho veľký záujem o duchovné veci, a preto mu venovala stále viac času. Prostými a jasnými slovami mu vysvetľovala ako sa môže stať nasledovníkom Pána Ježiša, Spasiteľa, ktorý je ochotný ho prijať.
Tento úbohý černošský chlapec prijal evanjelium, ktoré tisícky ľudí počúva od svojho najútlejšieho detstva, ale nedotkne sa ich to, a celou silou svojho mladého srdca sa odovzdával Pánovi Ježišovi. Od tejto chvíle bolo jeho najväčším prianím slúžiť Bohu.
Pokračovanie
Prianie Lásky
0Žena vyšla z domu a uvidela 3 starých mužov s dlhými bielymi fúzami, ktorí sedeli vpredu na dvore. Nepoznala ich. Povedala: „Nemyslím, že vás poznám, ale musíte byť hladní. Prosím poďte dnu a vezmite si niečo na zjedenie.“
„Je tu pán domu ?“ , opýtali sa.
„Nie“, odpovedala.
„Potom nemôžeme vstúpiť“ , odpovedali oni.
Večer, keď sa manžel vrátil, žena mu povedala, čo sa stalo. Choď a povedz im, že som doma a pozvi ich. Žena vyšla von a pozvala mužov dovnútra.
„My nemôžeme spoločne vstúpiť do domu „, odpovedali.
„Prečo nie?“, opýtala sa.
Jeden z tých starých mužov začal vysvetľovať. Ukázal na jedného z nich a povedal: “ Jeho meno je Pokoj“, ukázal na druhého, “ tento sa volá Radosť a moje meno je Láska.“ Potom dodal: „Teraz bež a prediskutuj so svojím mužom, ktorého z nás chcete doma.“
Žena sa vrátila a povedala, čo počula. “ Aké milé !“, povedal. „Vzhľadom na túto situáciu pozveme Pokoj. Nech príde a naplní náš dom pokojom.“
Jeho žena nesúhlasila. „Drahý, prečo nepozveme Radosť?“
Svokra, ktorá počula ich rozhovor, vbehla do izby so svojím návrhom: “ Nebolo by lepšie pozvať Lásku ? Náš dom by bol naplnený láskou !“
„Dajme na radu svokry,“ povedal manžel svojej žene. „Choď von a pozvi Lásku, bude to náš najlepší hosť.“
Žena vyšla von a opýtala sa tých troch mužov: „Ktorý z vás je Láska ? Poďte, prosím a buďte naším hosťom.“
Muž menom Láska vstal a šiel k domu. Ostatní dvaja vstali tiež a nasledovali ho. Prekvapená žena sa opýtala Pokoja a Radosti: “ Pozvala som iba Lásku, prečo idete tiež ?“
Starí muži odpovedali spoločne. “ Keby ste pozvali Pokoj, alebo Radosť, ostatní dvaja by zostali vonku, ale vy ste pozvali Lásku a kdekoľvek on ide, my ideme s ním. Kdekoľvek je Láska, tam je aj Pokoj a Radosť !!!!!!!!!“
Skupinová kolportáž mládeže, Sobota (9.7.2011)
0Túto sobotu sme sa všetci z krajného východu (Michalovce, Blatné Remety, Trebišov a Humenné) zišli v Humennom. Celý minulý týždeň totiž v okolitých obciach, aj v samotnom Humennom, mladí knižní evanjelisti zažívali rôzne skúsenosti s Pánom pri predaji zdravotných a duchovných kníh, a chceli sa s týmito skúsenosťami podeliť.
Doobedu nám kázaním slúžil br. Samek, ktorý k nám zavítal z ďalekej Britskej Kolumbie, kde je kazateľom. Zamyslenie bolo na tému: Vinič a letorasty (Ján 15,1-10). Tentokrát sme sa však zamýšľali nad prácou vinára. Akú náplň práce má? Stačí, ak urobí štep letorastu, ak ho ošetrí a ostatné je už len na prírode? Bude takýto strom prinášať kvalitné ovocie? Resp. bude vôbec prinášať ovocie? V Britskej Kolumbii sú vysadené mnohé ovocné sady, pestuje sa rôzne ovocie, a záhradníci tie stromy pravidelne nielen okopávajú a hnoja, ale zvlášť si dajú záležať na strihaní. Niekedy prevedú veľmi tvrdý zásah do koruny stromu…ale výsledok stojí za to. Brat rozprával o starej čerešni, ktorá rástla v jednej rodine. Nikto sa o ňu nestaral, narástla do veľkej výšky a šírky. Ku ovociu sa nikto nemohol pre výšku dostať, konáre boli staré a slabé…už nedonášala skoro žiaden úžitok.Boh sa chce aj o nás starať, aby sme prinášali dobré ovocie. Zasahuje do nášho života, niekedy aj tvrdo, ale je to len a len preto, aby sme donášali čo najkvalitnejšie ovocie. Podobne to bolo s Jozefom, Jákobovým synom: bol ockovým miláčikom, ale bratia ho nemali radi. Snívali sa mu sny, že sa mu budú všetci klaňať, možno sa mu to aj celkom páčilo, bolo to určité zadosťučinenie…dokonca mu otec ušil pestrofarebný plášť, no bratia ho z neho strhli a predali ho do otroctva. Tam, v Putifarovom dome, si získal určitý rešpekt, ale Putifarova žena ho, ako zvodcu, poslala do väzenia. Tam si tiež získal určité postavenie, dokonca, po čašníkovom oslobodení, dúfal, že aj na neho nezabudnú. Ale zabudli. Jozef musel ešte dva roky čakať, kým si na neho spomenuli… Otec Jákob mal určite pre svojho miláčika pripravené zodpovedné miesto v rodinnom klane, ale Pán Boh mal pre Jozefa pripravený oveľa lepší plán a oveľa zodpovednejšie miesto, ale najprv ho musel „upraviť“, „orezať konáre, ktoré by neprinášali dobré ovocie“.